Martina75

Jane sa nechcelo veriť, že im všetko tak vychádza. Mala obavy, že príde deň, keď sa to otočí a príde hotová pohroma. Rýchlo tie myšlienky však zavrhla a ďalej si užívala ponúkané šťastie. Pozvala všetkých na večeru. Pripravila cestoviny podľa špeciálneho receptu, iba pre výnimočné príležitosti. Veľmi im chutilo. Ako dezert podávala ovocné poháre so šľahačkou ozdobenou čokoládou. Netušili, aký poklad v nej majú. "Nie že to budete využívať, vážení!" Hrozila im smiechom, keď ju vychvaľovali. "Ďakujem." Miro so Zuzanou sa rozlúčili a vo výbornej nálade ich opustili. Opäť zostali sami. Iba oni dvaja. Vedela, že už je čas... Jana sa pustila do umývania riadu a Marek sa pridal.___ "Tú večeru musíme Janke oplatiť." "Niečo vymyslíme." Miro podporil Zuzanu. "Hej, ale nie varenie." "Prečo?" "Nenávidím to." "Tak veľmi?" "Z celého srdca. Ale nie. Klamala by som. Výnimočne ma to aj teší. To je však vždy iba krátkodobá záležitosť." "Veď varíš dobre. Veľmi dobre, povedal by som." "Iba z nutnosti. Necítim sa v kuchyni dobre. To nie je pre mňa." "To ma vážne prekvapuje." "Prečo? Nemáš vari záujem o ženu, ktorá nechce variť?" "Nie, nemám záujem o ženu, ktorá nechce variť. Mám záujem iba o teba, miláčik." "To ma teší, láska moja." "Mám návrh. Budeme sa v kuchyni striedať." "Súhlasím. Ideme domov? Na prechádzku je trochu zima." "Dáme si spoločný kúpeľ? Mám aj penu." Zvádzal ju. "To nemôžem odmietnuť." Usmievala sa. Cítila sa dobre a rozhodla sa, že si nenechá tieto chvíle šťastia nikým a ničím pokaziť.___ Uvažoval, bol neobvykle tichý. Obaja mlčali, boli pohrúžení do vlastných myšlienok. Mysleli na to isté, ale jej sa o tom nechcelo zhovárať. Marek zvolil svoju cestu. "Vieš, už sú to dva týždne, čo sme boli na diske. Zajtra by sme mohli -" "Nehnevaj sa, ale mne sa nechce." Tvrdo ho prerušila. Nechcela, aby pokračoval, nemohla to počúvať. Ani na neho nepozrela. Mala strach, že to vyznelo príliš odmietavo. Hnevala sa na seba, že sa neovládla. Nechcela byť nepríjemná, to určite nie. Zaskočila ho jej prudká reakcia, ale nedal sa vyprovokovať. Naďalej utieral taniere a pokračoval v rozhovore. "Bojíš sa, že to bude bolieť?" Prešiel priamo k jadru veci. Zvykli si na to, že ich rozhovory boli otvorené, bez zbytočných okolkov a omáčok. Na okamih zaváhala, zastavila vodu a pozrela na neho. Ťažko vydýchla. "Nemôžem tomu uveriť, ale je to tak." Pohľad preniesla späť do drezu a sklonila hlavu. "Už pri myšlienke, že by si sa ma dotkol, cítim tú odpornú bolesť. Ja viem, že to nie je normálne." Jana bola skľúčená z vlastných pocitov. "Nič také som nepovedal. Bojíš sa ďalšieho sklamania a preto to prežívaš tak živo. Myslím, že ti rozumiem. Veríš mi?" Zdvihla k nemu vlhké oči. "Ja to chcem. A veľmi. Vieš, si úžasný, že si na mňa nikdy nenaliehal." "Ani teraz to nerobím. Len sa zhovárame. Poď ku mne." Schoval ju vo svojom náručí. Bolo tam tak dobre. A bezpečne. "Musíš mi veriť." Ticho dodal.___ Ležali ponorení v bohatej voňavej pene. Zrazu sa Zuzana začala smiať. "Čo ti je?" Miro nerozumel, čo by jej mohlo byť smiešne. "Nič. Len ma napadlo, že... Že odkedy sme spolu, tak si ma doma veľa neužijú." "To je fakt." "Ale mne to vyhovuje." "To je dobre." Pobozkal ju a potom jej do ucha pošepol: "Zajtra budeme trochu pracovať. Sadneme si k počítaču a ukážem ti, ako sa dá pohodlne a bez problémov s ním komunikovať." "Ty si ale tvrdohlavý. Celé dni ti odporujem a ty nič. Nikdy to nevzdáš?" "Nie." "Dobre. Som ochotná venovať tomu najviac hodinu." "Za hodinu toho veľa nestihneme. Aspoň tri." Vyjednával. "To je veľa. Nevydržím to. Hodinu a pol." "Dohodneme sa na dvoch. Kompromis?" "Ale varujem ťa, ak mi to nepôjde, akože viem, že nie, utečiem a viac ma k tomu stroju nedostaneš." "Nebudem ťa nútiť. Je to v tvojom záujme. O druhej začneme." "Už mlčím." "To nie. Rád ťa počúvam, keď snívaš. Niečo mi porozprávaj, kým nám vychladne voda." Pohladila ho po tvári. To gesto u nej zbožňoval. "A čo by si chcel počuť?" "Ja neviem. Hocičo. Alebo počkaj... Ešte si mi nerozprávala o našej budúcnosti." "Ty chceš, aby som ti prezradila svoje najtajnejšie túžby?" "Iba niečo." Prosil. "Aha. Takže..." Nadýchla sa a opisovala mu svoje predstavy. Miestami čakala, že sa bude smiať alebo pohoršovať. Jemu sa to však veľmi páčilo a keď urobila pauzu, tak ju dopĺňal. Zbožňoval jej rozprávanie, zbožňoval spôsob, ako všetko robila i to, ako sa smiala. Áno, mal rád jej smiech a zmysel pre humor. Snívali v podstate o tom istom. Čoraz viac sa zbližovali a zisťovali, že sa k sebe naozaj hodia. Svoje rozprávanie zakončila už v mäkkej posteli. S poslednou vetou obaja zatvorili oči a ponorili sa do hlbokého spánku.___ Marekovi sa páčilo dokonca aj to, ako pila čaj. Zbožňoval ju celú. Bez výnimky. "Ľúbim ťa." Upieral na ňu zrak, nevedel sa jej nasýtiť. Jana ho sama pobozkala. Perami skĺzla nižšie. Na jamku, ktorá sa jej tak páčila, vložila bozk. Po cestičke prešla do krčnej jamky. Jemne sa odtiahla a rozopínala mu gombíky na košeli. Roztvorila ju a dlaňami prešla od pupku na prsia. Jej dotyky boli jemné, akoby ho hladila hodvábnym perím. Jej ruky sa vyšplhali na plecia a košeľa z červeného flanelu klesla na pohovku. Pohľad zapichol do jej očí a pomaly jej vyzliekol tričko. Ten pohľad ho hladil. Pod jeho skúsenými rukami sa jej zrýchlil dych a srdce divoko rozbúchalo. Pobozkal ju a preniesol do spálne. Ich ruky sa spojili, preplietli sa im prsty a pevne ich zovreli. Položil si ju na seba, chcel ju cítiť. Klesla vedľa neho, chvíľu trvalo, kým sa im upravil dych. Zatvorila oči a snažila sa pravidelne dýchať. Keď ich opäť otvorila, zistila, že na ňu Marek upiera zrak. "Čo je?" Milo sa spýtala. "Nič." "Nič?" Padla podozrivá otázka. "Rád sa na teba dívam." "Nič sa nemá preháňať." Zasmiala sa a snažila sa zahaliť do prikrývky. "Nerob to, prosím. Si veľmi krásna. Chcem ťa vidieť." "Dobre vieš, že to nemám rada." "Ale ja ťa ľúbim a páčiš sa mi. Chcem sa na teba dívať, chcem sa ťa dotýkať, chcem ťa bozkávať, chcem byť s tebou. Chcem tak veľa?" "No, áno! Chceš totiž všetko." Usmiala sa. "Áno, chcem teba. Ty si všetko." Zľahka ju pobozkal. Otočila sa na bok, objal ju. Pobozkala ho na dlaň ľavej ruky a zaspala. Netrvalo dlho a Marek sa pridal k nej. Zobudil sa uprostred noci. Mesačný svit sa opieral priamo o ňu. Sadol si, oprel sa o čelo postele a pozoroval ju, ako spí. Bola uvoľnená, ničím sa netrápila. Túžil po tom, aby tak vyzerala stále. Usmiata, vyrovnaná, veselá a aby bola iba jeho. Nahol sa a stiahol z nej prikrývku. Ležala na chrbte, jednu ruku mala položenú za hlavou, druhá jej voľne ležala na plochom brušku. Mal pocit, že by sa takto vydržal dívať celý život. Z jeho očí sálala neha a nekonečná láska. Vyžaroval z nej pokoj. Bola nádherná. Otvorila oči. Pozrela priamo na neho, akoby vycítila jeho pohľad. "Už zasa? Prečo nespíš?" Nežne vyzvedala. "Nechce sa mi." Po kolenách prešla k nemu. Sadla si na neho. "Ahoj." Láskavo sa usmiala. "Ako sa cítiš?" "Tak...ako ešte nikdy." Priznala. "To znamená?" "Vynikajúco." Pobozkala ho. Položil ju na chrbát. Bozkával ju, jeho ruky cítila snáď všade... S jej tichým súhlasom jej vyzliekol zbytok oblečenia. Ležala pri ňom nahá a krásna. Prosto raj pre jeho oči. Túžila po ňom. Urobila to, čo on. Zbavila ho posledných zvyškov šiat. Objal ju. "Neublížim ti." "Viem." Cítil však, že je strnulá. "Miláčik, uvoľni sa. Mysli iba na nás, na mňa. Ľúbim ťa." Jeho hlas znel ako balzam. Vedela, že nič neuponáhľa, že sa prispôsobí jej tempu. Získal si ju, dôverovala mu. Dívala sa mu do očí a pustila ho k sebe. "Naozaj to chceš?" Chcel sa uistiť. "Áno, chcem." "Určite? Nie, že by som nemal záujem." Usmial sa. Zdvihla sa a pobozkala ho. Jej odpoveďou boli jej ruky, ktoré mu povedali, čo chce. Usmiala sa. Zasypal ju bozkami a nežne sa jej prihováral. Ich spojenie bolo nenáhlivé, nehybne ležali a predlžovali ten krásny okamih. Potom ju nežne miloval... Ležali v tesnom objatí a Marek sa ticho zasmial. "Čo sa deje?" "Dva týždne. Najdlhšia predohra môjho života. Bolo to nádherné." Vyznal sa zo svojich pocitov. "Áno, bolo to krásne. Ďakujem ti." Bola šťastná. Bola šťastná s ním.