Martina75

Bol piatok, podľa nich ten najkrajší deň v týždni. Strašne pršalo, voda sa len tak liala ulicami a cez hustý závoj dažďa nebolo nič vidieť. Prechádzky, i keď neplánovanej, sa museli vzdať, tak zostali u Jany. Ležali na posteli a zhovárali sa. Do izby dopadalo svetlo z pouličných lámp a nepatrný prúžok svetla z vedľajšej izby. Zvykol si na jej tmu a zistil, že je to celkom príjemné. Ich objatie bolo pevnejšie ako zvyčajne a už sa prestával ovládať. Keď jeho ruky začali púť po jej tele, zrazu znehybnela a jemne mu odsunula ruku, ktorá spočinula na jej prsiach. Pohladil ju po tvári a spýtal sa, čo sa deje. Zatvorila oči. "Prepáč." Pošepla. Vymanila sa mu z objatia a vstala. Mlčky prešla k oknu. Nie náhlivo, no ani príliš pomaly. Akoby sa bála, že ju zadrží. V tvári mala bojazlivý výraz. Dal jej čas. Pohodlne sa usadil, hľadel na ňu a trpezlivo čakal. Stála pri odchýlenom okne, rukami si objímala telo, privrela viečka a vnímala chladivý vánok tmavej noci. Dážď ustal a vonku bolo príjemne. Vrátila sa k nemu pomalým, váhavým krokom. Sadla si na opačnú stranu postele a oprela sa o pekne tvarované čelo zo svetlého dreva. "Vieš, prebudil si vo mne čosi, čo..." Stíchla a hľadala vhodné slová, ktorými by mu priblížila, čo cíti. Pozrela mu placho do očí. "Ak mám byť úprimná, vyľakalo ma to." Rozhodla sa pre otvorenú hru. Marek si to zaslúži. Aspoň to mu môže dať. I keby to malo byť to posledné... Zadívala sa na svoje ruky a ticho pokračovala. "Nerada by som ťa sklamala." Zasa vstala, ale nepohla sa. "Som rada, že ťa mám. Ja..." Hlas jej zlyhal. Opäť sa mu zadívala do očí. "Cítim sa s tebou dobre. Môžem povedať, že som šťastná. Vždy som túžila stretnúť človeka, s ktorým sa budem dobre cítiť, s ktorým môžem ísť snáď kamkoľvek a s ktorým...sa môžem porozprávať...skoro o všetkom." Nechtiac zvýraznila slovo skoro a on to postrehol. Odmlčala sa, nevedela pokračovať. "Čo mi chceš povedať?" Jemne ju povzbudil. "Nechcem začať niečo, čo nedokončím. Nebolo by to k tebe fér." "Tak to nechaj na mňa. Som už veľký, vyrovnám sa s tým." "Je to hlúpe a smiešne." Pokrútila hlavou. "Nie je. Povedz mi to, prosím." Vyzval ju. "Ešte som..." Netušila, že sa pri tom bude cítiť tak mizerne. "Sa nemilovala?" Pomohol jej. "Je to trápne." "Nie je. Vieš, bude mi cťou uviesť ťa do tejto etapy života." Pochopil však, že to nie je to, čo ju v skutočnosti ťaží. Chcel vedieť, prečo zaviedla taký odstup. Bola veľmi, veľmi ďaleko. "Povedz mi, čo ťa trápi. Dôveruj mi, prosím." Zamyslene sa na neho zadívala a ďalej mlčala. Hovoril teda on. "Budem úprimný. Tiež ma to prekvapilo. Povedal som si však, že to risknem. Že prosto nebudem myslieť na minulosť, na to, že čo keď a tri bodky. Je veľa toho, čoho sa môžeme obávať. Ale je oveľa viac toho, na čo sa môžeme tešiť." "Sklamal si sa?" Klesla späť na posteľ. "Nemal som šťastie. Vernosť. To bol ten problém. Je to neuveriteľné. Asi som ich nejako priťahoval. Povedali mi to a nikdy nežiadali odpustenie. Prosto odišli a tvrdili, že zabudnem." Zmĺkol. "To mi je ľúto." Dotkla sa jeho nohy. "Aj mňa to mrzelo. Stretol som však teba a cítim, že je to niečo iné." Usmial sa. Vyžarovalo z neho šťastie. Nahla sa a pobozkala ho. "A ty?" "Čo ja?" "Bola si zaľúbená?" Otázka ju prekvapila, hoci ju čakala. "To je už dávno." Hovorila váhavo. "Mala som šestnásť." Videl, že sa jej o tom nechce hovoriť. "Prečo to skončilo?" Vzdychla si a privrela viečka. "Nerozumeli sme si." Pozrela na neho s prosbou v očiach. "Hovorme o niečom inom, prosím." "Nechceš sa o tom porozprávať?" "Teraz nie." "Je to také zlé?" "Nie." Usmiala sa. "Ale viem si predstaviť čas strávený príjemnejším rozhovorom." "To verím. Ja neviem, možno sa mýlim, no myslím si, že sa o tom skôr, či neskôr, budeme rozprávať." "Asi áno." Ticho prisvedčila, takmer ju nepočul. "Vieš, ja som sa poučil. Málo sme sa zhovárali a keď, tak o nepodstatných veciach. Nič sme o sebe, vlastne, nevedeli. Až teraz si uvedomujem, aké prázdne vzťahy to boli. Nemaj mi to za zlé, ale nechcem urobiť tú istú chybu. S tebou nie. Máme veľa spoločného." "Áno, máš pravdu. Marek, ja ti rozumiem. Ale i tak by som to nechala na inokedy." Bolo jej do plaču. "Bojíš sa, že otehotnieš?" Išiel na to vylučovacou metódou. Raz sa snáď musí trafiť. "Nie, toho sa neobávam." Jemne sa usmiala. "Tak z bolesti?" Mlčala a on pochopil, že zasiahol cieľ. 'Ani to nebolo také ťažké,' pomyslel si smutne. "Poď ku mne." Konečne si ju pritúlil. Vďačne sa k nemu privinula. Áno, chcela mu to povedať. Vedela, že jej tak bude môcť pomôcť. Všetko vedela, ale... Chcela to prekonať sama. Teraz však zistila, že to nie je možné. Nezvládala to. Verila mu a povedala si, že mu to povie ešte dnes. Sedeli v objatí, miestnosťou sa rozliehali tóny nežnej piesne. Chcel ju zbaviť tej ťažoby. Nerád videl, že sa trápi. "Ublížil ti?" Vedel, že riskuje. "Uhm. Trochu." Prekvapila ho. Znamenalo to, že mu dôveruje a to mu dodalo odvahu pokračovať. "Povieš mi, čo sa stalo?" "Áno." Jemne sa odtiahla a zadívala sa mu do očí. Potom vstala a odišla do obývačky. Nezabudla zhasnúť svetlo, pohodlne sa uložila do kresla a čakala. Prišiel k nej, na krátky moment sa dotkol jej ramena a klesol do druhého kresla. Rozprávala a znova sa jej zmocňovali tie pocity. Strach, smútok, rozčarovanie i nenávisť. Snažila sa mu opísať, čo sa stalo na poslednej schôdzke s Martinom. Nebolo to jednoduché, ale zvládla to. Vstala a podišla k oknu, rozprávanie však neprerušila. Keď stíchla, dlaňou si prešla po šiji a rozplakala sa. Cítila úľavu, ktorá tak dlho neprichádzala. "Ja ti nechcem ublížiť." Bol rozčarovaný. Veď aj on bol mladučký, nedočkavý, ale nikdy by si čosi také k dievčaťu nedovolil. "To ja viem." Vzdychla si. Utrela si slzy. "Ešte som to nikomu nepovedala." To už stál za ňou a do ucha jej pošepol: "Bolo na čase." Opatrne sa dotkol jej štíhleho drieku. Bol to taký jemný dotyk, že ho takmer necítila. Chytila mu ruky a objala nimi svoje telo. Hlavu si položil na jej plece a ona sa o neho vďačne oprela. Prestala konečne plakať. "Je mi to ľúto." "Ďakujem. Vieš, niekedy, keď som si večer líhala do postele, som si priala, aby už nebolo ďalšie ráno. Tak strašne som nenávidela život, tento svet. Veľmi som chcela zomrieť." Nebol schopný uveriť tomu, čo si práve vypočul. Pomaly ju otočil k sebe a pevne jej pozrel do očí. "A teraz?" "Som rada, že sa nestalo." Smutne sa usmiala a nesmelo ho pobozkala. Silno si ju privinul, akoby ju už nechcel nikdy od seba odpútať. Hudba doznela. "Dáme si Bacha?" "Hej." Opäť stál pred ňou, zobral jej ruky do svojich, ešte sa chveli a vážne sa na ňu zahľadel. "Asi chceš byť sama. Pôjdem a zajtra ti zavolám." "Ak nemusíš, tak nechoď." Samota bola to posledné, po čom túžila. "Myslel som si, že to sama budeš chcieť. Väčšina ľudí o to žiada. Si si istá?" "Nie." Zasmiala sa a objala ho. "Buď so mnou, prosím." Odniesol ju do spálne a položil na veľkú posteľ. Nežne sa jej prihovoril dotykom pier na pery a ľahol si k nej. "Som rád, že si mi to povedala." "Aj ja. Vieš, nie je pre mňa ľahké o týchto veciach hovoriť. Áno, je potrebné sa otvorene zhovárať. Nepoznám to. Všetko, čo viem o živote, som sa dočítala v časopisoch a knihách. Keby žila mama, bolo by to iné. Mala nekonečnú trpezlivosť pri mojich zvedavých detských otázkach." Pri tej spomienke sa jej kútiky úst rozišli do úsmevu. "Vyslov to nahlas." "Čo?" Nechápala. "Slovo sex, milovanie." "Prečo?" "Urob to." "Sex, sex, sex. Ja to slovo poznám." Smiala sa. "Vážne? Nevyzeralo to tak." Povedal so smiechom. Zamrvil sa. Chcel vedieť ešte viac. "Prečo si to nikomu nepovedala?" "Krutá otázka!" Štipla ho. "Prepáč." "Neviem. Chcela som si to nechať pre seba. Brala som to, ako moje zlyhanie. A s tým sa nikto nechváli. Nemyslela som si, že to niekedy vypustím z úst. Chcela som to prekonať, zabudnúť. Aké jednoduché." Vzdychla si. "A čo Zuzana? Myslel som si, že máte absolútne otvorený vzťah." "Akosi na to neprišla reč a potom... Raz som sa na niečom podobnom sekla a nechcela som si zadovážiť repete." Nadýchol sa a už-už chcel niečo povedať, ale nepustila ho k slovu. "Áno, viem. Nedá sa to porovnávať. Bola to chyba." "Povieš jej to?" "Asi áno." Privinul si ju a dlho ju držal v náručí. Chcel, aby mu verila, aby ho milovala. Viac nežiadal. Vedel, že to chce čas. Veľa času. "Som rada, že si tu." "Aj ja. Ľúbim ťa." Vhodnejší čas na vyjadrenie svojej lásky si ani nemohol vybrať. So slzami v očiach ho pobozkala a pohladila po tvári. Primkla sa k nemu a zaspala. ___ Ráno sa zobudila v jeho objatí. Bolo to znamenie, že uplynulá noc nebol iba sen. Prišli zvláštne pocity. Zrazu nevedela, ako sa má správať a cítiť, čo má robiť. Zmocnila sa jej panika. Najradšej by kamsi zmizla. "Dobré ránko." Povedal s úsmevom. Zrejme sa cítil inak ako ona. "Dobré." Úsmev mu vrátila, i keď dosť rozpačito. "Ako sa mi cítiš?" Zatvárila sa neurčito a on sa krátko zasmial. "Úprimne?" "Vždy." "Hrozne." Priznala. "Vravel som ti to. Nepustila si ma." Doberal si ju a usmieval sa na ňu. Hneď zrána po nej hádzal zamilované pohľady. "Cítiš sa biedne, máš v hlave zmätok a podobne? To poznám." "Hm." "Rozpaky?" "Snáď je to ten správny výraz." "Tak to hoď za hlavu, prosím. Teda pri mne, podotýkam. Pri iných mužoch sú na mieste." Rozosmial ju. "Chcem, aby si sa cítila dobre." "Si milý. Ďakujem ti." "Ja ďakujem." Bola rozkošná. V tej chvíli po nej bolestne zatúžil. "Čo si dáme na raňajky?" Spýtala sa. Vedela, že jej postačí džús a káva. Nebola vôbec hladná. "Čo by si povedala na...ovocie...s nežnými bozkami?" Povedal zasnene. "Znie to dobre." "A ešte šálka dobrej kávy k tomu." "Vaše želanie sa už plní, pane." Vyskočila z postele a vbehla do kúpeľne. Našla ho v kuchyni. Na veľký tanier pripravil na kolieska nakrájaný banán a ananás, mesiačiky pomaranča a mandarínky a v strede hrdo stála rozkrojená kivi. Sedel za stolom, pred sebou mal položený melón a rozmýšľal, čo s ním. Čaroval s velikánskym nožom okolo zelenej gule a krútil hlavou. Sem-tam niečo i zamrmlal. Vyzeral dosť komicky a Jane sa zdal byť roztomilý. Páčil sa jej čoraz viac. Prosto ho zbožňovala. Zasmiala sa, sadla si mu na kolená a pobozkala ho. Ukázal na melón. "Môj večný problém." A urobil takú grimasu, že sa musela smiať. "Zubnú kefku som ti nechala na umývadle. Uteráky sú na poličke. Buď ako doma." Pohladila ho po tvári a nežne sa mu zadívala do očí. Perami mu povedala: ĽÚBIM ŤA, ale nevydala zo seba ani hlásku. On to však pochopil a nepotreboval k tomu ani zvukovú kulisu. Dal jej malý božtek na nos. "Vďaka, budem sa snažiť." Vstala a prepustila ho. Pocítila čosi silné a zľakla sa toho. 'Čo ak ho sklamem? Nikto nemá nekonečnú trpezlivosť. Láska moja!' Vzdychla si a dve osamotené slzičky sa jej skotúľali na biele tričko. Urobila kávu a naservírovala melón. Prišiel svieži a ešte vždy usmiaty. Sadol si k stolu a s chuťou sa pustil do čerstvého ovocia. Nezabúdal ani na svoju lásku. Kŕmil ju, hoci jej to nebolo veľmi po vôli. Vedel, že nemá chuť, ale jeho, predsa, neodmietne. "Nevedela som, že vy muži máte radi ovocie. Väčšina je iba na mäso a poriadny kusisko chleba." "Ty to nevieš? Ja nie som obyčajný muž. Asi preto." Žartoval Marek. "Tu je tvoja káva, pán výnimočný." Uškrnula sa. "Ďakujem, láska moja." Popíjali kávu a on sa vrátil k téme z večera. "Po Martinovi už nebol nikto?" Odpila si poriadny dúšok kávy a zadívala sa na neho. Pri spomienke na Petra sa usmiala. "Ale áno, bol. Bol milý a zaľúbila som sa." Zasmiala sa. "Po mesiaci sa priznal, že je gej. Mala som byť akýmsi krycím... Prijala som ponúkané priateľstvo. Vieš, vždy som túžila mať za priateľa homosexuála. Sú citliví, vnímaví, veľmi dobrí a správni priatelia. Pravda, to som ešte nepoznala teba." "Ó, ďakujem." "Nechcela som, aby si si o ňom myslel niečo zlé." "Nič také si nemyslím." "Veľa sme sa rozprávali. O živote. Obaja sme pochopili veľa vecí. Rodičom to nechcel povedať. Veľmi sa toho bál. Miloval ich a nechcel im ublížiť. Povedala som mu, čo si o tom myslím a po krátkom čase im to povedal. Vieš čo je zaujímavé?" "Viem. Ty." "Vďaka." Usmiala sa. Už inak, ako predtým. Akoby bez strachu, uvoľnene. A on sa ešte viac zaľúbil. "Oni to tušili, ale nemali istotu. Našiel v nich oporu a obrovské porozumenie." "Stretávate sa ešte?" "Určite by sme sa." Jej oči zrazu zvlhli. "Vášnivo miloval motorky. Vodič auta nezvládol zákrutu. Zomrel pre hlúposť. Keď konečne začal žiť naplno, keď už nemusel nič skrývať a hral otvorenú hru, tak... Bol to vzácny človek." "Si úžasná. Si krásna. A hrozne sexy." "Nie, nie som. Som úplne normálna." "Dobre, si úplne normálna, ale si moja. A pre mňa si úžasná, krásna a -" Priložila mu ruku na pery, aby nepokračoval a smutne na neho pozrela. "Bojíš sa?" Mlčky prikývla. Znova mala slzy na krajíčku. "Dôveruj mi. Zvládneme to." Urobil malú pauzu. "Dovoľ mi, aby som ti ukázal, že sex je vec krásna, pokiaľ sa dvaja milujú a obaja to chcú. Budem úprimný. Veľmi po tebe túžim, ale nebudem na teba naliehať. Som trpezlivý. Počkám, až budeš cítiť to isté. Ver mi. Budeme sa raz milovať a bude to krásne. Máš záujem?" "Ja..." Chytil ju za ruku, pritiahol si ju k sebe a posadil na kolená. "Ja to chcem, len neviem, či to zvládnem." Hlas sa jej triasol, celá sa chvela a žiadalo sa jej plakať. Mala pocit, že ak nevstane, tak sa z tej blízkosti zblázni. Chcela sa teda vzdialiť. Marek ju však nepustil. "Neutekaj, prosím." Bolestne si vzdychla, takmer zakňučala, ale zostala. "Viem, je to ťažké. Skúsme to prekonať." Hovoril láskavo, ako s dieťaťom. "Pozri sa na mňa, prosím." "Nie." A uprene hľadela do zeme. "Ale áno. Pozri sa na mňa. Nezjem ťa." Nevzdával sa. Zabodla pohľad priamo do jeho očí. "Prečo to robíš?" Spýtala sa ticho. "Pretože ťa ľúbim a záleží mi na tebe. Neodmietaj ma, prosím." "Potrebujem čas." "Áno, viem. Máme veľa času." Zopakoval. Odhrnul jej z tváre neposlušný pramienok vlasov a pohladil ju. Pobozkal ju a silno si ju privinul k sebe. "Ďakujem." "Potrebujem ťa, tak mi dôveruj. Zvládneme to." Pevným hlasom zopakoval. Po chvíli sa odtiahla a pobozkala ho. "Čo dnes podnikneme?" Začal Marek veselo. "Je sobota, osem hodín. Mám jeden návrh. Pôjdeme kúpiť hrnček, keďže si ten starý rozbila a potom..." Štuchla do neho a zasmiala sa. "Nerob si zo mňa stále srandu." "Ja? To by som si nikdy nedovolil." Nevinne prehlásil. "Máš korčule?" "Uhm." Nálada sa jej podstatne zlepšila. "Potom by sme mohli zájsť na klzisko." "Fajn." Upratali kuchyňu a pobrali sa do obchodu s keramikou. Bez dlhého uvažovania si vybrali dvojicu hrnčekov, ktorá im hneď padla do oka. Doma ich položili v kuchyni na poličku. Hrdo tam stáli a veľmi sa k sebe hodili. "Pozri, ako sa k sebe majú. Ako my. Patríme k sebe, ako tie hrnčeky." Dohovoril a usmial sa. "Si ku mne dobrý." "Nemusíš mi ďakovať. Je mi potešením. Ideme?" "Som pripravená." Zastavili sa u neho doma, aby si zobral korčule a tiež sa chcel prezliecť. "Môžem?" Ukázala na počítač. "Ale iba jednu. Sľubuješ?" "Uhm." Huncútsky sa usmiala. Marek zmizol v izbe a Jana sa celou svojou osobou sústredila na obrazovku. Miro stál hodnú chvíľu vo dverách a nemo na ňu hľadel. Vyrušil ho Marek. "Zobudili sme ťa?" "Nie, bol som už hore. To je ona?" "Áno. Zoznámim ťa." Miro bez slova vykročil k nej. Marek ich predstavil a išiel si pohľadať korčule. Miro bol očarený jej krásou. Vyžarovala z nej, pre neho ešte neznáma, zvláštna sila a nevedel od nej odtrhnúť oči. Debatovali o hrách. Vo viacerých veciach sa zhodli, čo obom, samozrejme, imponovalo. Nie že by to bolo to najdôležitejšie, ale lepší začiatok ich zoznámenia si ani nevedeli predstaviť. "Škoda, že som ťa nestretol prvý." Bol neuveriteľne úprimný a priamy. "Neuraz sa, ale nie si môj typ." Rozosmiali sa. "Lepšieho chlapa si nemohla lapiť. Máš šťastie." "To áno. Je to poklad." A usmiala sa na Mareka, ktorý práve prichádzal k nim. "Aký poklad?" Marek zachytil posledné slová. "Ja viem." Odpovedala s úsmevom. Chápavo prikývol. "Snažil som sa ju zbaliť. Nevyšlo mi to." Miro ho chcel nahnevať. "To je dobré znamenie. Môžeme ísť?" "Áno." "Ideš s nami?" "A kam?" Marek ukázal na obsah vo svojej ruke. "Nie, ďakujem. Ale do kina alebo na večeru sa pridám rád. Dajte na seba pozor." Nahol sa k Jane a voľačo jej pošepol do ucha. Potom pozrel na Mareka. "Viem, že sa to nepatrí, ale to bolo iba pre Janku." "Vieš čo... Maj sa." Marek rezignoval. "Aj vy." Usmieval sa. Ani nie o pol hodiny neskôr si už obúvali korčule a veselo sa dohadovali kto prvý spadne. Také voľačo sa však nekonalo. Sami boli prekvapení a milo, ako dobre im to išlo. Chvíľu jazdili ruka v ruke, potom sa naháňali, pričom sa veľa nasmiali. Cez prestávku si kúpili čaj a našli si pokojné miestečko, čomu ani sami nemohli uveriť. Bolo tam, predsa, toľko ľudí... "Páči sa ti tu?" Spýtal sa Marek. "Veľmi." "Občas mám aj dobré nápady, však?" "Občas? Skoro vždy." "Vďaka za kompliment." Pobozkal ju. Vedel, čo myslela tým skoro, ale odpustil jej. Akože to slovo nepočul. Vážne sa na neho zadívala a nedopitý čaj odložila bokom. Pohladila Mareka po tvári a prisala sa mu k perám. Bozkávali sa dlho, a keď sa spamätali, na ľade už opäť šantili ľudia. Pridali sa k nim, tentoraz sa však už od seba nevzdialili viac, než im to dovolili ich spojené ruky. Sedeli v obývačke, ledva sa hýbali. "Som unavená na smrť." "Hrozné. Nevedel som, že som taká padavka. Mali by sme tam zájsť častejšie." "Máš pravdu. Nájdeme si čas a budeme pravidelne športovať." Jana mu pritakala. "Súhlasím. Domov pôjdem asi štvornožky. Veríš mi, že nevládzem?" Zastonal. "Tak nechoď." "To nejde. Určite si chceš odo mňa oddýchnuť." "Nechcem. Je mi s tebou dobre. Ale ak ty máš toho dosť, brániť ti nebudem." "Nikdy nebudem mať dosť." Jana chcela vstať, ale nepodarilo sa jej to. Iba sa bolestivo zasmiala. Obaja ochkali a ojkali. Boli vyčerpaní a to iba chvíľu korčuľovali. "Ešteže je zajtra nedeľa. Čo by si povedala na dobrú sprchu?" "Správna myšlienka." "Musíme sa premôcť. Šup, vstávame!" Všetko ho príšerne bolelo, no i napriek tomu vstal. "Vstávaj. Poďme. No tak!" Smial sa Marek. "Choď prvý. Ja sa zatiaľ pozviecham a pripravím niečo na jedenie. Čo by si si dal?" "Neviem. Nie som hladný." "Aspoň čaj?" "To hej. Myslel som, že sa okúpeme spolu. Ušetríme tak vodu a môžeme si pomôcť pri umývaní." "Viem." "Nemáš záujem?" Sklamanie netajil. "Inokedy, dobre?" Hoci bol ubolený, kľakol si k nej na zem a hľadel do jej uhýbavých očí. Zasa sa tam zjavil onen strach. Jednu ruku mal položenú na jej kolenách a druhou ju hladil po ruke. "Prepáč. Ale mal som na mysli iba sprchu. Nič viac. Naozaj. O nič by som sa nepokúsil. Povedal som ti, predsa, že máme veľa času. Myslel som to vážne. Pozri, nemusíme sem chodiť. Využijeme kiná, divadlá, kaviarne. Veď na to sú." "To nechcem, Marek. Robíš pre mňa už naozaj dosť, možno až priveľa. Keby som ťa tu nechcela, tak by som ti to, určite, povedala. Som s tebou rada, ale tá sprcha..." "Beriem na vedomie. Určite nechceš ísť prvá?" "Určite." Usmiala sa a objala ho. "A choď do tej sprchy, lebo si to rozmyslím a ubehnem ťa." "Dobre, dobre, už letím. Ešte pusinku." Vstal a zasmial sa. "Vlastne, už sa šuchcem." Už aj smiech ho bolel. Pripravila obložené bagety a čaj. Necítil hlad, ale pri pohľade na dobre vyzerajúcu pochúťku neodolal a s chuťou sa do nej pustil. Jana sa smiala. "Takže, ty nie si hladný, čo?" Podpichla ho. "Nie. To moje oči. Ale je to dobré, neoklamali ma. Tuším si ťa nechám navždy." "Nabudúce ti predložím staré pečivo so zvädnutou zeleninou. Potom celkom určite zmeníš názor." Uškrnula sa. "Nikdy ho nezmením, aby si vedela. A už to na mňa neskúšaj." Zvalil ju na zem a šteklil ju. Bránila sa a obaja sa smiali. "Dosť, už dosť, prosím. Vzdávam sa." "To dúfam, lebo..." A výhražne sa k nej sklonil. "Nie, len to nie." "Dobre, už som dobrý." Pobozkal ju. "Ďakujem." Ležala vyčerpane na koberci a myslela na to, ako vynikajúco sa cíti a že je šťastná. Bez toho, aby si to uvedomovala, sa usmievala a oči jej žiarili. Takú ju ešte nevidel a jeho láska dostala nový náboj. Zaľúbil sa ešte viac, ak to, teda, vôbec bolo možné. Jemne ju pohladil po ruke. "Na čo myslíš?" "Na všetko. Na teba." "To je milé. A čo si si to o mne, vlastne, myslela?" "Nemusíš zasa všetko vedieť." Rýchlo vstala a utiekla do kuchyne. Chcela sa vyhnúť ďalšiemu týraniu šteklením. Keď Marek prišiel za ňou, umývala taniere. Prikradol sa k nej a zo zadu ju objal. Jana však čakala iba na to. "Ideme spať?" Spýtal sa. "Už naozaj nevládzem." Pozhasínali svetlá a uložili sa k spánku. Už zaspávala, keď znova otvorila oči. "Marek?" "Hm?" "Máš záujem stretnúť sa so Zuzanou?" "Neviem. Je taká pekná, ako ty?" Ešte stále sa mu chcelo žartovať. "Samozrejme. Môžeme ísť do kina a potom na večeru." "Si skvelý." "Že o tom neviem, hovoríš to tak málo..." "Ľúbim ťa." Vyslovila to prvýkrát a jej slová ho dojali. "Aj ja ťa ľúbim."