Martina75

Jana vbehla do triedy a zadychčaná sa sklonila ku kamarátke. „Dani, Dani...videla som ho...“ „Koho? A kde?“ Spýtala sa, netušiac o kom to vlastne hovorí. „No, vieš koho. Stretli sme sa na schodoch.“ „Sadni si a hovor!“ Stiahla ju k sebe na stoličku. „Bežala som hore a on sa zasa ponáhľal dolu, no a... Zrazili sme sa. Pozrel na mňa a usmial sa. Povedal: ‚Prepáč, nevidel som ťa.‘ a ja: ‚To nič.‘ Hľadel na mňa a potom mi povedal, že sa volá Martin.“ „A potom?“ „Potom už nič.“ „To je všetko?“ „Vari to nestačí? Konečne viem jeho meno. Nie je to úžasné?“ Podoprela si hlavu a zadívala sa kamsi do prázdna. Dana do nej štuchla. „Hej, si OK?“ „Jasné. Pst!“ Začala hodina matematiky. Profesor vyvolal Janu k tabuli. Hravo vypočítala tri príklady a spokojne si sadla na svoje miesto. „No, Jana nás dnes milo prekvapila. I keď som to nemal v úmysle, dám Vám za dnešný výkon jednotku. Myslím, že Vám to veľmi pomôže. Spokojná?“ „Kto by nebol? Ďakujem.“ „Sebe, iba sebe.“ A obrátil sa na celú triedu. „Dnes by sme mali ísť ďalej a“ „Nie, pán profesor!“ Prerušili ho študenti. „A čo by ste radi?“ Inštinktívne zatvoril knihu. „Precvičovať príklady na písomku.“ Zvolali všetci naraz. „Dobre, súhlasím.“ Odkašľal si. „Jaro k tabuli a ideme na to.“ Snažili sa prepočítať čo najviac príkladov, aby písomka dobre dopadla. Bola koncoročná a teda i veľmi dôležitá pre výslednú známku. Cestou z obeda sa Jana s Danou dohodli, kedy vyrazia na tréning. Hádzaná bola pre nich akýmsi relaxom po škole a mohli aspoň niečo robiť spoločne. Časovo im to nijako nevychádzalo. Jana si práve pripravovala veci na ďalší deň, keď zazvonil telefón. „Prosím?“ „Dobrý deň. Môžem hovoriť s Janou, prosím?“ Dívala sa pred seba a nemohla uveriť tomu, čo práve počula. ‚To je, predsa, Martinov hlas.‘ Uvedomila si. „To si Ty, Martin?“ „Áno. Ahoj.“ „Ahoj.“ „Myslel som... Išla by si niekedy von?“ „A...áno. Rada.“ „Zajtra? Je piatok, mohli by sme ísť do kina.“ „To by šlo.“ „Fajn. Tak ahoj.“ „Ahoj.“ ‚Dokázal som to! Ja som to dokázal! Mám rande. A s ňou. Juchú!‘ Martin bol šťastný. Ležal na posteli, díval sa na strop a jeho tvár rozjasňoval šťastný úsmev. Nevšimol si ani svoju matku, ako stojí vo dverách jeho izby. „Večera je na stole.“ Oznámila ako vždy. Zadíval sa na ňu. Zrazu vyskočil z postele a pobozkal ju na líce. „Poď, som hladný.“ Iba žasla. Ešte včera bol zamračený, hlad ho vôbec netrápil. A dnes? Vedel by lietať. „Je to láska?“ Prehodila len tak v polovici večere. Nechápavo pozrel na svoju matku, a potom pochopil, že na čo naráža. „Áno.“ Usmial sa. „Kto je to?“ „Z druhého ročníka. Jana. Páči sa mi už dlhší čas, ale až dnes som mal príležitosť s ňou prehovoriť.“ „Až dnes? Prečo?“ „Nevedel som ako na to.“ Prvýkrát sa začervenal v prítomnosti vlastnej matky. „Mohol si sa spýtať, možno by som ti poradila.“ „Viem, prepáč.“ „Som tu pre teba. Môžeme sa zhovárať o všetkom. Budeš si to pamätať? O všetkom.“ Posledné slovo zdôraznila. „Ďakujem, mami. Mám ťa rád.“ A s láskou sa na matku usmial. Jana stála v predsieni držiac telefón v ruke. Stále počula hlas, ktorý ju pozval na schôdzku. ‚Mne sa snáď sníva. Skutočne to bol ON?‘ Klesla do kresla a snažila sa upokojiť. Spamätala sa. Zostávalo jej päť minút do odchodu na tréning. Náhlivo dokončila prípravy a vyrazila. Pozdravila Danu, ale viac nevnímala, čo vraví. V myšlienkach bola veľmi ďaleko a nedarilo sa jej sústrediť sa na kamarátku. Dana si to všimla a strčila do nej. „Čo je s tebou? Si mimo.“ Jana zostala stáť. S vážnou tvárou ju stiahla na najbližšiu lavičku. Zhlboka sa nadýchla. „Volal mi Martin.“ „Čo? On ti volal?“ „Hej.“ „A čo?“ „Zajtra ideme von.“ „Wau! To je niečo! Takže rande?“ „Zdá sa.“ Znova sa zamyslela a zosmutnela. „Čo ti je? Nemáš radosť?“ „Mám, ale...“ „Aké ale?“ Dana prevrátila oči. „Ja neviem. Je to zvláštne. Tak veľmi som to chcela. A teraz mám z toho strach.“ „Prečo?“ „Čo ak niečo pokazím?“ „Nebuď hlúpa! Nič nepokazíš. Teda, ak budeš sama sebou a nebudeš sa hrať na ‚superbabu‘.“ „Nebudem sa na nikoho hrať!“ Pozrela na kamarátku prísne. „Ja sa iba bojím, že som si vysnívala niečo, čo sa nemôže splniť. Obavy snáď môžem mať, nie?“ „To áno. Ale nepreháňaj to, prosím ťa.“ Rozčarovane si vzdychla Dana. „Poď, ideme neskoro.“ Pozrela nervózne na hodinky. Ráno sa Jana zobudila v dobrej nálade, čo u nej vonkoncom nebolo samozrejmosťou. Ale dnes? Dnes má predsa rande. Jej nevlastná matka sa nestačila diviť. „Ó! Aká zmena! Hneď ráno úsmev? Čo sa stalo?“ Prihovorila sa k dcére priateľsky. „Nič. Čo by sa malo stať?“ Spýtala sa Jana veselo. „To neviem.“ Matka stála pri okne a vyťahovala žalúzie. Jana sedela na posteli a v rýchlosti zvažovala, čo má povedať. ‚Pravdu, to bude najlepšie.‘ Pomyslela si. „Môžem byť úprimná?“ „Prirodzene.“ „Sadni si, mami.“ A ukázala rukou vedľa seba. „Jeden chlapec ma zavolal do kina. Volá sa Martin.“ „Je pekný a vysoký?“ Žartovala. „Áno.“ Zasmiala sa Jana. „Som rada. Kvôli tebe. Stihneš prísť do desiatej?“ „Samozrejme.“ „Fajn. Neskôr sa ešte porozprávame. Dobre?“ „Budem rada. Ďakujem.“ „Aj ja ďakujem. A teraz vstávaj, už je čas.“ Do školy prišla Jana usmiata a všetci s radosťou privítali túto zmenu. Pravidlom bolo, že bola smutná, sklesnutá, akoby bez života. A iba Dana, jej najlepšia kamarátka, vedela, prečo je to tak. Jediná ju chápala a ochraňovala pred poznámkami spolužiakov. Deň v škole ubehol rýchlo a bez nejakých škôd. Nikto neskúšal a nebola ani žiadna písomka. Ani len taká malá kontrolka. Čo bol vážne úspech. A to poteší snáď každého študenta. Počas veľkej prestávky sa pri nej zjavil Martin. „Ahoj.“ „Ahoj.“ „Môžeš na chvíľu?“ Nervózne hodil očami po jej kamarátke. „Jasné. Dani, hneď som späť.“ Stáli stranou a všetci si ich obzerali a tipovali, koľko im to asi vydrží. Dve profesorky si ich tiež všimli. „Pozri tých dvoch. Žeby ďalšia láska?“ „Prečo nie? Tvoria pekný párik.“ „Som zvedavá, koľko im to vydrží. Dvojice sa tu striedajú akosi pričasto.“ Trpko si uvedomila. „Tak ako?“ Dana horela zvedavosťou. „Fajn. Ideme na Bláznivé dedičstvo.“ „Je to, vraj, dobrá komédia.“ V tom zvonenie ohlásilo koniec prestávky. Jana sa nechala unášať do triedy prúdom spolužiakov. Dana išla z obeda sama a spolužiačkam to nedalo. Prosto to museli komentovať. „Ty a sama? Čo sa deje? Kde máš prívesok?“ Podpichovali, ako vždy. „Čo ťa do toho? Staraj sa o seba!“ Odvrkla Dana nahnevane. Nevšímala by si to, ale bola nahnevaná. Dnes mali ísť s Janou na plaváreň. A ona dá prednosť nejakému chalanovi... Áno, ospravedlnila sa, ale aj tak. „Ale, ale. Je Ti smutno? Kde máš Janku?“ Nedali pokoj. „Keď ju nevidíš, tak tu asi nie je. To ti ešte nedošlo?“ Prstom si ťukla do čela. „Nebuď taká zlá. Vy ste, predsa, ako siamske dvojičky. Ani krok bez tej druhej. Stalo sa niečo o čom nevieme?“ Vybuchli hurónskym smiechom. „Dajte mi pokoj! Vypadnite!“ Zúrila, že sa dala vyprovokovať. Vedela, predsa, aké sú! „Čo sa deje, dámy?“ Ozvala sa im spoza chrbtov profesorka, ktorá mala službu v jedálni. „Nič, pani profesorka.“ „Tak rozchod, šup!“ Zostala tam iba Dana. Prezúvala sa. ‚Kto to kedy vymyslel? Už som mohla byť vonku.‘ V duchu ešte zúrila. „Ste v poriadku?“ Bola to ich triedna profesorka, Dana si to najprv ani neuvedomila. „Ale áno.“ Znela nepresvedčivá odpoveď. „Ste smutná.“ „To nič, pani profesorka. Budem v poriadku.“ Usmiala sa. „Určite? Nie sme tu len na učenie.“ Vážne dodala. „Ďakujem.“ „Keby niečo, pokojne sa zastavte. Hocikedy. Áno?“ Bola milá, hoci narazila na odpor. „Ďakujem. Dovidenia!“ „Dovidenia!“ Profesorka sa dívala, ako odchádza a pokrútila hlavou. ‚Prečo nám len neveria?‘ Pomyslela si a pobrala sa späť do jedálne.   Zazvonil zvonček, Janou až trhlo. „Idem!“ Zvolala a ponáhľala sa k dverám. Zbadala Martina a mala pocit, že omdlie. „Ahoj.“ „Ahoj.“ Do reality ju vrátil jeho úsmev. „Ideme?“ „Mami, prišiel Martin. Prídem načas!“ Zakričala z predsiene a odišli. Vonku na nich čakal pes. Vlastne to bolo ešte psíča. „Astor, to je Janka. Naša nová kamarátka. Pekne sa zvítaj!“ Astor poslušne zdvihol labku. Keď sa na neho usmiala, spokojne zabručal. „Nestihol som ho odviesť domov. Spravíme to teraz a potom môžeme vyraziť smer kino. Súhlasíš?“ Živo gestikuloval, takmer do nej vrazil. „Ak nechceš, nemusíme ísť do kina.“ „Naozaj by ti to nevadilo?“ Potešil sa. „Môžeme sa prejsť.“ „Dobre, tak poďme k jazeru. Astor to tam má rád.“ Usmial sa. „Fajn.“ Prechádzali sa okolo jazera a zhovárali sa o Astorovi, čo bola zo začiatku najistejšia téma. Potom prišla škola, kamaráti, nakoniec prebrali aj rodičov. Chvíľami mlčali a vychutnávali si spoločné chvíle. Martin rád rozprával vtipy, tak niekoľkými obdaroval i Janu. Smiali sa a páčilo sa im to. „Zopakujeme si to?“ Nesmelo navrhol a díval sa, celý červený, na dievča, do ktorého sa zaľúbil. Tíško dúfal, že povie áno. „Bude to fajn.“ Prikývla, no nie príliš horlivo, aby si čosi nenamýšľal. „Tak zasa v škole.“ „Dobre.“ „Ahoj.“ „Ahoj.“ Vbehla do svojej izby a ľahla si na posteľ. Srdce jej bilo na poplach, nevedela sa upokojiť. Bola šťastná. Práve strávila tri hodiny s chlapcom, ktorý sa jej páčil. A chce sa s ňou znova stretnúť. To je úžasné! Čas trávili prechádzkami s Astorom, viedli sa za ruky a zhovárali sa. Občas našiel odvahu a pobozkal ju. Jedného dňa ju Martin pozval k sebe. Jana sa tešila, ale mala z toho i obavy. ‚Nie sme už malé deti. Čo ak bude chcieť viac?‘ Uvažovala. Astora po chvíľke vyprevadil z izby ako predpokladala a prisadol si k nej na posteľ. Čítala časopis, aspoň sa tak tvárila. On ho odložil na zem. Otočila tvár k nemu a to bol ten okamžik, na ktorý sa tak tešil. Zadívala sa mu do očí. Naklonil sa, jeho tvár sa pomaly približovala, až bola tá blízkosť takmer neznesiteľná. Nevydržala to a pobozkala ho. Chvela sa a nevedela, čo má urobiť. Pomaly vstala, ponaťahovala sa a zadívala sa von oknom. Bola tam tma a ju fascinoval pohľad na osvetlené mesto. Podišiel k nej a zozadu ju objal. Oprela sa o neho a jeho ruky k sebe pritisla. Váhavo sa otočila. Mali rovnaké myšlienky. Obaja túžili po objatí, dotykoch, bozkoch, ktoré boli opatrné, také nežné. Prešli k posteli, odkiaľ pred malou chvíľou utiekla. Ležala na chrbte, on vedľa nej. Do ucha jej pošepol otázku, ktorá patrila iba im dvom. „Môžem?“ Nepovedala nič, len prikývla. Po chvíľke sa na ňu obrátil s ďalšou otázkou. „Môžem aj pod tričko?“ Krátko sa zasmiala a opäť prikývla. Zrazu sa odtiahol a chcel si na ňu obkročmo sadnúť. Ležala na kraji postele a keď chcel položiť nohu, zistil, že je vo vzduchu a letí k zemi. Zachytila ho, no len-len, že ju nestiahol so sebou. Zdolali to so smiechom. Po získaní rovnováhy a želanej polohy z nich, konečne, spadlo napätie, čo sa k nim tak votrelo. Nežne ju hladil a obom sa to páčilo. Keď ju, konečne, pobozkal, povedala: „Teraz ja.“ Vymenili si pozície a ona robila to isté, čo on. Po chvíľke jej chytil ruku. Dorazili k pásu jeho nohavíc, chcel si ich rozopnúť. Zastavila ho a povedala nie. Prevalil ju na chrbát a pokus zopakoval tentoraz na nej. Chytila ho za ruku a položila ju vedľa seba. „Ešte nie.“ „Dobre.“ Pobozkal ju. Upravili sa a v tom sa ozvalo klopanie na dvere. Ozvala sa Martinova mama. „Maťko, môžem vojsť?“ „Áno, mami.“ Priniesla čosi do izby pod zámienkou, aby im pripomenula čas. Bolo pol desiatej a Jana sa zdvihla na odchod. „Prečo si to nedovolila?“ Spýtal sa Martin hneď vo výťahu. „Je priskoro. Prepáč!“ „Neospravedlňuj sa, to nechcem. Iba som chcel vedieť, čo sa deje. To je všetko?“ „Myslím, že áno. Čo by ešte malo byť?“ Nerozumela mu Jana. „Asi nič. Ja neviem.“ Mykol plecami. Cestou mlčali, každý pohrúžený do svojich myšlienok. Necítila sa ešte na milovanie. Vedela, že túži po Maťovi a že on túži po nej. A vážne to chcela. Ale ešte nie. Nie teraz. Kam sa majú ponáhľať? Nič im, predsa, neutečie. Martin sa zaoberal otázkou: ‚Prečo to nechce?‘ Ďalšie stretnutia už neboli také pekné, rozprávanie sa na romanticky ladených prechádzkach zmenilo na rozhovory o ničom. Rozprávali sa málo. Martin nemal náladu ani na vtipy, stále sledoval hodinky a trávili spolu čoraz menej času. Jana to ospravedlňovala stresom zo školy, ale pravú príčinu pochopila až neskôr, keď sa znova ocitli v jeho izbe. Sedeli na posteli a prezerali si fotografie zo školy. On sa však viac díval na ňu a jeho oči blúdili po jej tele. Dotkol sa jej, ona sa vystrela a oprela sa o stenu. Prekvapilo ju to. Bozkával ju a neprestával sa jej ľahučko dotýkať. Nekonečne dlho bol k nej nežný. V tej chvíli akoby znova ožil. Chcel jej rozopnúť nohavice, opäť ho však zastavila. Vstali a tancovali v rytme pomalej piesne. Pevne dúfal, že sa uvoľní a dovolí viac. Otočil si ju k sebe chrbtom a rukou jej nečakane vbehol medzi nohy. Na chvíľu stuhla. Chytila ho za ruku, otočila sa a pevným hlasom povedala: „Povedala som nie.“ Mlčky prikývol a zasa si ľahli. „Chceš sa milovať?“ „Ešte nie.“ Znela rozhodná odpoveď. Ležal na nej, nežne sa usmieval, ako už toľkokrát. Jana čakala nežný bozk, miesto toho však surovo vrazil do jej úst svoj tvrdý jazyk. Po odmietnutí zostal nervózny a agresívny. Keď sa dvihol, povedala mu, že to takto nechce a chcela vstať. Nepustil ju. Prosila ho, aby ju nechal ísť. Zasmial sa. "Chceš to tak, ako ja. Len to nechceš priznať." "Nie takto!" Skríkla. Nezastavila ho ani zúfalosť v jej vyľakanom hlase. Nereagoval. Smial sa a rozopínal jej nohavice. Snažila sa ho zastaviť, ale bez úspechu. "Myslím to vážne. Nenaťahujem ťa!" Povedala už tvrdo. Zovrel jej ruku a za hlavou jej ju druhou rukou pritlačil na vankúš. Rukou jej vošiel do nohavíc. Skrížila nohy, aspoň tak sa chcela brániť. On ich však bez väčších problémov rozpojil a vložil medzi ne svoju nohu. Už sa nebránila. Nemala ako. Kričať? To nemalo zmysel. Boli úplne sami a susedom je všetko fuk. Namiesto rozkoše, ako to on hrdo nazýval, jej pôsobil iba bolesť. Rozplakala sa. Nechcela, ale už nevládala. Vtedy akoby precitol. Spamätal sa a prestal. Odtiahol sa a nechal ju, aby sa obliekla. "Prosím ťa, prepáč. Ja neviem, čo to do mňa vošlo." Plakal. Ale boli to skutočné slzy? "Nie. Je koniec. Už ťa nechcem nikdy vidieť!" Zúrivo sa upravovala a čo najrýchlejšie odišla. Takto sa skončila ďalšia láska. Nikomu o tom nepovedala. Hanbila sa a nevedela čo sa, vlastne, stalo.