Martina75

Hoci sa v piatok rozišli s tým, že sa v pondelok uvidia, večer to už Marek nevydržal a zavolal jej. "Musím ťa vidieť." Znela vážna prosba. Sedeli u nej v obývačke, rozprávali sa a rozoberali obľúbených spevákov. Príjemné pozadie im vytvárala stíšená hudba. Chcel ju pobozkať, ona však rýchlo vstala a vymenila cédečko. Nechcela pred ním utekať, veď sa jej páčil, ale cítila, že ešte nie je pripravená. "Môžem ti niečo ponúknuť? Džús, kávu, čaj alebo niečo iné? Máš nejaké zvláštne želanie?" Jemne sa usmiala. "Je ich veľa. Zatiaľ však postačí tá káva." "Fajn. Hneď som späť." V kuchyni sa Jana zhlboka nadýchla. 'A už je to tu. Už zasa. Ja to tak nenávidím! Prečo práve ja? Tak dlho sa tomu bránim a nakoniec si príde on a všetko je späť. Keby mi na ňom aspoň nezáležalo. To snáď nie je ani pravda.' Hlasno zakvílila a on to začul. "Si v poriadku?" "Ale áno. Hneď to bude." V tom jej spadol na zem hrnček s kávou. Bol to nepríjemný zvuk a obsah bol rozsypaný, snáď, všade. "To nie!" Vzdychla si. Marek sa zľakol a šiel za ňou. Keď ju uvidel sedieť uprostred toho neporiadku ako kôpku nešťastia, rozosmial sa. Pridala sa. Čo iné jej aj zostávalo. "Som rád, že si ju nestihla zaliať. Si v poriadku?" "Áno." Zadíval sa na ňu a všimol si, že jej tvár zahalil smútok. "Si nesvoja?" Spýtal sa priamo. Zdvihla k nemu pohľad, akoby sa chcela ospravedlniť. Váhala, čo povedať. Cítila, že jej do tváre stúpa červeň. Mala pocit, že horí. "Trochu." Pripustila nesmelo a rýchlo sa snažila pozbierať črepy. Kľakol si k nej a chcel ju zastaviť. "To nič." Chytil jej ruky. "Na všetko máme čas. Veľa času." Pomohol jej upratať ten hrozný neporiadok a veselými poznámkami sa mu ju podarilo rozosmiať. "Pôjdeme sa prejsť?" "Uhm. Rada sa prechádzam. S tebou." Vyplašene na neho pozrela. "To je ale lichôtka. Páčiš sa mi čoraz viac." Nežne sa na ňu usmial a vyšli z domu.