Martina75

Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

Ver mi

Pocit sklamania
Večeru v reštaurácii si dopriali iba výnimočne, keď mali chuť niečo osláviť. Radšej si však ukuchtili niečo doma. Zuzana bývala u svojich rodičov. Jej matka ich občas pozvala k stolu. Jana mala rada rodičov svojej priateľky, ale pri myšlienke, že ona už tých svojich nemá, jej bolo smutno. A keďže mala vlastný byt, tam trávili väčšinu spoločného času. Zuzana vedela, že jej rodičia už nežijú a chápala, že sa u nich doma necíti veľmi dobre. Na podrobnosti sa nikdy nepýtala. Vycítila, že je zrejme dosť bolestivé o tom hovoriť. Keď bude chcieť o tom niekedy hovoriť, dobre. Ak nie, nič sa nedeje. Bol krásny, slnečnými lúčmi popretkávaný deň. Slnko bolo neskutočne horúce. Už ani v tieni, kam sa všetci utiekali, nebolo tak príjemne. Zuzana s Janou si odstáli dlhú radu na zmrzlinu. Ľudia omámení horúčavou sa chceli aspoň na niekoľko krátkych minút zbaviť pocitu, že sa varia vo vlastnej šťave. Stáli vytrvalo v rade pri stánku a tešili sa na malé osvieženie, ktoré im zmrzlina ponúkala. Kráčali vedľa seba, lízali kopčeky ovocnej zmrzliny a rozhovor preniesli do školských čias. Spomínali na svoje zážitky a veľa sa nasmiali pri opisovaní svojich trapasov. Zastavili sa pri fontáne v parku, kde ešte spolu neboli. Sadli si na lavičku, bolo tam príjemne. Zuzana zmĺkla a zahľadela sa na vodu prskajúcu všade naokolo. "Na čo myslíš?" Janu to prekvapilo. Nestávalo sa, aby Zuzana tak v okamihu stíchla. "Spomenieš si na najväčšie sklamanie zo školy?" Spýtala sa Zuzana a smutný pohľad uprela na malú sošku. "Sklamanie?" "Áno. Vieš, mala som kamarátku. Volala sa Maja. Ale pokazila som to." Nadýchla sa a ticho dodala. "Nechcem, aby sa to opakovalo." Zuzana vypovedala, konečne, svoje obavy. "Čo sa stalo?" "Bola pre mňa čímsi, ako je pre niekoho Boh. Bola mojím vzorom, bola mojím všetkým. Neurobila som bez nej ani krok. Chcela som, aby o všetkom vedela, aby mi vždy poradila... Kvôli nej som, vlastne, prišla o svojho chlapca, moju prvú lásku. Dala mi na výber. Buď ona alebo on. A ja hlúpa som volila... A vyhrala ona. Bola to obrovská chyba a sklamanie. Bola som jej dobrá iba na to, aby pri mne vyzerala ako hviezda a inteligentná osoba." "Neverila si si?" "Nie. Nemala som prečo." Krátko pozrela na Janu a trpko sa usmiala. "Ničím zvláštnym som nevynikala, nevedela som sa ani predvádzať. Neustále mi niekto dával najavo, že som nikto, iba obyčajná nula. Keď nie spolužiaci, tak učitelia. Uvedomila som si, že ma všetci iba využívali a potom odhodili ako použitý obrúsok. Bolo to už ale pomerne neskoro. Bola som im iba na smiech. Vieš, bolo to kruté poznanie a bolelo to. Potom prišla stredná škola. Prestávky som trávila radšej o samote. Sedela som kdesi v kútiku a kreslila som si. Keď niekto chcel, tak za mnou prišiel. Nikoho som od seba neodháňala, ale ani k sebe nevolala. Potom to už bolo fajn." Na malú chvíľu sa obe odmlčali. Zuzana sa cítila divne, ale porovnateľne lepšie. Zdalo sa jej zvláštne o tom rozprávať, hoci s tým sama začala. Chcela vedieť, čo si o tom myslí Jana. Znepokojovalo ju, že mlčala. A Jana akoby vycítila na čo myslí, chytila ju za ruku. To gesto pre ňu znamenalo viac, než tisíc slov. "A ty?" "Ja? Nespomínam si na žiadne sklamanie zo školy. Ale mám jedno veľmi čerstvé a týka sa kamarátky práve zo spoločnej lavice..." Zapichla pohľad do zeme a uvažovala, odkiaľ by bolo najlepšie začať. "Čerstvé? Ako to myslíš?" Zuzana nerozumela. "Bola som ju pozrieť. Sú to asi dva týždne. Malý Erik je také podarené dieťa. Dana sa správala tak, ako vždy. Nezmenila sa. To bol môj prvý dojem. Ona sa vážne nezmenila, ale ja som zmenila názor na ňu. Bola iná ako som ju vnímala ja.” Odkašľala si. “Rozprávali sme sa, hrali sme sa s malým. Všetko bolo fajn, kým neprišiel jej manžel. Pridal sa k nám. Rada som ho videla. Ale, keď som odchádzala… Obúvala som sa a on mi úplne vážne položil otázku: Janka, ty si sa s niekým milovala? Čo ma zarazilo. Nikdy sme sa o týchto veciach totižto nezhovárali. V tom momente som však niečo pochopila. Pochopila som strašne veľa. Stratila som kohosi, komu som mohla dôverovať. V hlave som mala iba jedno – on to vie. Bolo to moje tajomstvo. Dôverné veci majú zostať dôvernými. To vie aj blbec!” Posledná veta z nej vyletela nečakane. Jana prudko vstala. Hnevala sa na seba, že sa nedokázala ovládnuť. Čo sa tam, vlastne, odohralo? Jana zažila sklamanie, ale nedala to najavo. Ukázala prekvapenie z jeho otázky a hneď zareagovala úsmevom. Myšlienky jej vírili hlavou rýchlosťou blesku. “Ó! Prečo si to myslíš?” Bavila sa. “Áno, či nie?” Nedal sa Maroš, Danin manžel. Dívala sa na kamarátku. Videla, ako sa snaží skryť rozpaky, sklamanie. Očami sa ospravedlňovala, že zlyhala ako dôverníčka. Jana sa rozhodla, že ukončí nepríjemné napätie, ktoré tam prirodzene narastalo a pomerne rýchlo hustlo. “Nie, Maroško, nemaj strach.” Pohladila Danu po ramene, zadívala sa jej do očí a usmiala sa. Láskavo, ako na dieťa. Ani náznak nenávisti alebo niečoho podobného. V rýchlosti skočila do topánok, veselo sa rozlúčila a odišla. V autobuse však bola vážna, neskrotné slzy sa jej tlačili do očí… Vystúpila o zastávku skôr, sadla si na lavičku a rozplakala sa. Bola rada, že o Martinovi mlčala. To by bola už len výhra! A zasmiala sa na vlastnej úvahe. “Prepáč, nechcela som tak vyletieť.” Obrátila sa k Zuzane. “Nečakala som to. Až teraz to na mňa doľahlo.” “To nič.” “No, ďalšiu kapitolu mám za sebou.” Vzdychla si Jana a klesla späť na lavičku. “Bolo ich veľa?” „Ani nie.“ Usmiala sa. „Ty máš aspoň rodinu. Nebola si sama. Vždy tu bol niekto pre teba. A to je to najdôležitejšie.“ Smutne sa usmiala a pohladila priateľku po tvári. „A čo tvoji rodičia?“ Jana uhla očami. Nezniesla jej skúmavý pohľad. Opäť vstala. „To je iná kapitola.“ „Chápem. Nechceš o tom“ „Nejde o to, že nechcem.“ Skočila jej Jana do reči. „Ale nie teraz. Jedna spoveď denne stačí, si myslím.“ Smutne skonštatovala. „Máš pravdu.“ Zuzana vstala a podišla k nej. „Ešte jedna vec. Už nie si sama. Som tu ja a som tu pre teba. Vždy.“ A otvorila pre ňu svoju náruč. Jana ju s radosťou prijala a po dlhej dobe mala konečne pocit, že opäť niekam patrí. „Ďakujem.“ Do očí sa jej tisli slzy od dojatia, ktoré pocítila po veľmi dlhej dobe.

Príbehy | stály odkaz

Komentáre

Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014