Martina75

Čas je sám o sebe neúprosný. Dva roky ubehli ako nič. Jana so Zuzanou strávili spolu veľa pekných chvíľ. Ich vzťah bol uvoľnený a priamy. Úprimnosť a otvorenosť. To bolo to, čo si vážili najviac. A na tom bol ich pevný vzťah založený, na tom všetko stálo a padalo. Občas prišla nejaká škriepka, ako to už vo vzťahoch chodí. Ale vždy sa jednalo o nejaké malichernosti. Bolo to také oživenie ich až neprirodzene dokonalého a pokojného vzťahu. „Jani, pobehni! Nestihneme autobus!“ Zvolala Zuzana stojac na chodníčku, kde sa každé ráno stretávali cestou do práce. Typický začiatok dňa. „Ako to robíš, že všetko stíhaš?“ Zadúšajúc sa zo seba vyrazila otázku miesto pozdravu. „Inak ahoj!“ Pozdravila ju Zuzana. „Prepáč. Ahoj.“ „Teraz k tvojej otázke. Je to jednoduché. Vstanem skôr.“ Smiala sa a ťahala ju k autobusu. Len-len sa vtlačili dnu. Stáli pri dverách, ako zvyčajne. „Prečo nemám auto? Toto cestovanie ma raz zabije.“ Horekovala Jana, len čo opäť stáli na pevnej zemi. „Musíš si nájsť bohatého muža, ktorý ťa bude voziť. Inak to nevidím.“ Zasmiala sa. „Najprv muž, potom auto? A nejde to naopak? Len žiadne vzťahy!“ A prevrátila oči. Zuzana neodolala a musela sa smiať. Konečne vošli do budovy, kde pracovali. Jana sedela za svojím pracovným stolom, civela kdesi do prázdna a snažila sa odhadnúť, čo práve cíti. Necítila nič. Iba prázdnotu. Všetko robila s akousi nechuťou a s vypätím všetkých síl. ‚Nemá zmysel, aby som tu bola a snažila sa takmer o nemožné.‘ Rozhodla sa, že sa z obeda už nevráti. Padla dvanásta hodina, čas obeda. „Kam pôjdeme?“ Zuzana sa spýtala, ako zvyčajne. „Hocikam.“ Prehodila ledabolo cez plece. Absolútne bez záujmu. Vošli teda do najbližšej pizzerie a dali si obľúbený šalát. Jana sa však v ňom iba rýpala a Zuzane tiež akosi nechutilo. Zuzana pozrela na priateľku. „Čo je s tebou?“ „Nič.“ „Ani ten čašník by ti to neveril. Nesnaž sa ma presvedčiť, že si v poriadku, keď to tak nie je.“ „Neviem.“ Uvedomila si, že nemá význam zapierať. „Necítiš sa dobre? Si chorá?“ „Nie, to nie. Nemám dobrý deň.“ „Deň? Ty snáď žartuješ! Tu ide o týždne, možno mesiace i viac. Nie som, predsa, slepá, čosi sa s tebou deje. Čakala som, že s tým prídeš sama.“ Jana smutne sklopila viečka. Neprehovorila však. „Jani, nesnaž sa byť silná. Problémy v práci?“ „Nie.“ Vzdychla si. Čo by dala za to, keby to tak bolo. „Chceš sa porozprávať?“ Uprene hľadela do taniera. „Viem, trvá to už dlhšie. Asi kríza. To prejde.“ „Určite? Si si tým istá?“ Zuzana nevedela ako ju má vyprovokovať. Keby sa aspoň rozčúlila, aj za takú reakciu by bola vďačná. Chcela, aby to zo seba dostala von. Bolo len otázkou času, kedy vybuchne. „Nie. Vieš čo?“ Krátko na ňu pozrela. „Som už z toho všetkého unavená! Musím vypnúť! Vezmem si dovolenku.“ „Ako dlho to už trvá?“ Nedala sa zmiasť prudkou reakciou. „Dlho.“ Znela jednoduchá odpoveď. „Ty a dovolenka. To vôbec neznie dobre.“ To bola pravda. Večne ju Zuzana musela prosíkať, aby niekam vypadli aspoň na týždeň. Nebolo možné ju odtrhnúť od práce a povinností. Niekedy sa správala horšie, ako keby jej tá firma patrila. Škoda námahy. Jana stále hľadela do svojho taniera. Hrala sa s papierovým obrúskom a všemožne sa vyhýbala pohľadu na Zuzanu. Ona to však nevzdávala. Dotkla sa jej ruky. „Pozri sa na mňa, prosím.“ Jemne požiadala. Nič. Načiahla sa ponad stôl a zdvihla jej hlavu. To, čo spatrila v jej očiach ju vyľakalo. Krátky pohľad jej povedal veľa. Bez toho, aby dojedli, sa pobrali preč. Mlčky prešli na námestie a sadli si na lavičku, kde sedávali vždy po obede. Zuzana ju objala okolo pliec a Jana sa rozplakala. Už nevládala zadržať ten ťažký nával sĺz. Cítila zvláštny tlak, bolo jej čudne ťažko a žiadalo sa jej iba plakať. Zuzana sa jej ticho prihovárala. Trvalo to dlhé minúty. Zuzana bola za to vďačná. Bol to polovičný úspech, ešte ten zbytok. Keď sa Jana upokojila, snažila sa ospravedlniť. „Zuzi, ja-“ „Len sa neospravedlňuj, prosím ťa! To naozaj nemusíš. Sme priateľky, spomínaš?“ Jana mlčky prikývla. „Je lepšie?“ „Ani neviem. Možno trochu.“ Chcela sa usmiať, ale nepodarilo sa jej to. „Je fajn nemyslieť na minulosť. Ale je dobré mať pri sebe niekoho, kto ti rozumie. Niekoho, o kom vieš, že bude vždy stáť pri tebe. Povieš mi, čo sa deje?“ Spýtala sa mäkko. „Neskôr.“ Konečne jej pozrela do očí. „Sľubujem. Teraz pôjdem domov a trochu si pospím.“ „Dobrá myšlienka. Ozveš sa mi?“ Chcela Zuzana vedieť. „Určite. Zavolám ti.“ Jana ju pobozkala na líce a odišla. Osprchovala sa, zjedla banán, ktorý na ňu vykúkal z košíka na ovocie a trochu si oddýchla. Ležala na posteli a študovala strop svojej spálne. Snažila sa na nič nemyslieť, ale nedarilo sa jej to. O šiestej zavolala Zuzane, aby prišla k nej. „Pripravím ovocnú misu. Dobre?“ „Teším sa!“ „Tak o chvíľu.“ „Ahoj.“ Zuzana to nečakala tak skoro. ‚Čo sa deje?‘ V myšlienkach hádala, čo trápi jej priateľku.