Martina75

Zuzana zostala stáť vo dverách v nemom úžase. Na zemi bolo množstvo vankúšov, na malom stolíku ležala misa s ovocím a džbán s čerstvou pomarančovou šťavou tiež nechýbal. Jana jej podala velikánske tričko, do ktorého sa hneď prezliekla a noc plná tajomna mohla začať. Podľa všetkého ich čakala dlhá noc. "Som rada, že si zavolala." Pohladila Janu po ramene, keď klesli na zem. "Uhm." Usmiala sa. "Aj ja." "Je to dlho, čo sme sa takto zhovárali." Podotkla Zuzana. "To áno. Je čas to napraviť." "Snáď, ale ak to máš robiť nasilu, tak radšej nie. Ak sa ti do toho nechce, nechajme to na inokedy." "Vieš, veľa to pre mňa znamená. Ale je čas. Nikdy sa mi nebude chcieť o tom hovoriť. Tak je to." Neposlušný pramienok hnedých vlasov si zamyslene zapravila za pravé ucho. Zuzana iba mlčky prikývla a konečne našla pohodlnú polohu. Jana si na ňu položila hlavu. Pri takýchto rozhovoroch zásadne nesedeli a nekontaktovali sa očami. Boli to nepísané pravidlá. "Vieš, nedávno som bola čosi vybavovať. Neviem už, čo to bolo... Bolo tam nenormálne množstvo ľudí a posúvali sme sa dosť pomaly. Stála som teda v rade, myslela som na to, čo všetko ešte musím vybaviť a urobiť. Veď to poznáš... Zrazu som sa pristihla, že doslova civím na dvojicu, čo stála predo mnou. Boli to dve ženy. Držali sa za ruky alebo sa objímali. Stále." Jana sa musela usmiať pri predstave tých dvoch žien. Spomenula si na tú chvíľu a mala pocit, akoby to bolo len včera alebo, dokonca, len pred niekoľkými hodinami. "Rozprávali sa a tá mladšia sa každú chvíľu naklonila a do ucha tej staršej pošepla - mám ťa rada alebo ľúbim ťa. A potom zasypala jej tvár nespočetnými bozkami. Zrejme matka s dcérou. Aspoň tak na mňa pôsobili. Ešte som nepostrehla taký vrúcny vzťah dvoch ľudí." Odmlčala sa a myslela na to, že i ona by možno mala podobný vzťah s mamičkou, keby... Pri spomienke na ňu jej zvlhli oči. Čo si Zuzana nemohla nevšimnúť, hoci na ňu Jana pozrela len krátko. "Nemohla som od nich odtrhnúť pohľad." Posadila sa a utrela si slzy. "To ma akosi rozosmutnilo a rozladilo. To je všetko." Jana sa vysmrkala do bielej vreckovky, ktorú zdedila po mame a rukou si podoprela hlavu. "Verím, že nie. Určite máš čo dodať." "To áno." Jana smutne prisvedčila. Napila sa a vážne pozrela na priateľku. "Mala by som ti povedať, čo sa deje." "Áno." Zuzana sa nesnažila skrývať svoj záujem, ani obavy o priateľku. "V každom vzťahu vraj nastane chvíľa, keď je čas úplne sa otvoriť. Myslíš, že je to tu?" Dívala sa na Zuzanu. Mala rada pokoj, ktorý z nej vyžaroval. "Asi áno." Zuzana sa jemne usmiala a Jana si opäť ľahla. "Vieš, nie je to záležitosť dní, ani týždňov. Sú to roky. Iba som o tom nehovorila. Myslela som si, že to prejde a časom na to zabudnem. Že to prebolí. Zrejme som sa mýlila." Začala rozprávať svoj príbeh. Príbeh, ktorý nik nepoznal. Kamarátkam v škole vždy vravela iba to potrebné a podrobnosťami svojho života nikoho nezaťažovala. Nevšímali si, že sa vyhýbala v rozhovoroch téme s titulkom "Moje detstvo a ja". Šikovne od seba odvracala pozornosť a zvrtla rozhovor na inú tému. "Všetko, čo som ti o sebe doteraz povedala, je pravda. Nikdy som ti neklamala. Nebol dôvod." Nechala Zuzane priestor, aby sa mohla k tomu vyjadriť. Čo čakala? Možno výčitky, že jej tak málo verila, že... Mala strach na to, čo i len pomyslieť. Jediné, čo počula, však bolo: "Viem o tom." Zuzana sa dotkla jej ruky. Dala jej najavo, že je to v poriadku a verí jej. Jana prehltla slzy, čo sa už-už tlačili von a s úľavou sa rozhovorila o svojom živote. O tom, ako to fungovalo u nich doma. "Môj vstup do života bol krásny, takmer rozprávkový. Boli sme štyria - otec, mama, brat a ja. Mamička bola veľmi krásna a múdra žena. Venovala sa nám celé dni. Nepoznali sme nudu, ani nevšímavosť. Bola tu, prosto, pre nás. Vždy vedela, čo práve potrebujeme. Často sme sa smiali a veľa rozprávali. Zbožňovali sme, keď nám čítala rozprávky. Vravela nám, že sme pre ňu všetkým. Nežne nás objala a vyslovila tú najkrajšiu vetu - ľúbim vás. Každý, každučký deň. Zahŕňala nás nekonečnou láskou. Zdalo sa, že nikdy nie je unavená." Pri tej spomienke sa usmiala a tvár jej zjemnela. Tá zvláštna tvrdosť sa vytratila. "Stále sa usmievala a vždy mala pre nás milé slovko. Ocko bol taký istý. Každý deň sa s nami hral. Pri večeri sa zhovárali o jeho práci a o tom, čo sme robili my doma. Potom sme sa bláznili a občas sme sa všetci spolu kúpali. Kým nás mama uložila, on si pozrel večerné spravodajstvo. Je to neuveriteľné, ale nikdy nám neukázali svoju únavu alebo nervozitu. Vždy boli spokojní, usmiati. Nikdy sa vážne nehádali, aspoň nie pred nami." Prerušila rozprávanie a napila sa. "Dáš si?" "Nie." "Vieš, niekedy si myslím, že snáď ani nie je možné, aby dvaja ľudia tak spolu vychádzali. Boli stále vyrovnaní, spokojní a usmiati. Šťastní. Je vôbec možný taký súlad? Dobré na zamyslenie." Usmiala sa. "To áno." Jana zrazu zvážnela. Slová z nej vychádzali pomaly a vo vetách sa vyskytovali pauzy i tam, kde nepatrili. Spôsobovali to však návaly bolesti, ktoré sa postupne objavovali. "Mala som desať, keď mamička zomrela. Rakovina. Bolo to hrozné. Trvalo dlho, než sme sa s tým nejako zmierili. Nebolo to ľahké. Nebudem to opisovať, asi si to vieš aj sama predstaviť." "Je ťažké niečo také si predstaviť." "Keď som mala pätnásť, ocko si priviedol domov inú ženu. Náš život sa mal obrátiť k lepšiemu. Bola milá, priateľská, ale nesnažila sa mamičku nahradiť. Mali sme pekný vzťah. Nejaký čas som jej, dokonca, hovorila mama. Brat sa s tým nikdy nevyrovnal." Prekvapil ju nápor vlastných sĺz pri spomienke na svojho mladšieho brata. Snažila sa ich zadržať, ale bez úspechu. "Nevedela som, že máš brata." "To nikto." Krátko sa zamyslela a potom hovorila ďalej. "V podstate som mala nádherné detstvo. Škoda, že trvalo tak krátko. A keby sme nemuseli prežiť to peklo s Gabrielou... Niekoľko mesiacov po svadbe sa všetko zmenilo. Srdečný vzťah vystriedal hlboký nezáujem a ... Ani neviem ako to nazvať." Až ju striaslo. "Nemusíš pokračovať." Videla, že je to pre ňu priveľmi bolestné. "Vďaka nim som v spoločnosti iných ľudí nervózna, nesvoja, neistá, najradšej by som zutekala. Keď ti niekto dennodenne vtĺka do hlavy, že nič nevieš, že nič nevidíš, že nič nechápeš, že všetko zbabreš, že si bezcitná, neschopná, nevďačná dcéra, akosi si na to zvykneš. Hovorila to rýchlo, akoby sa snažila predtým utiecť. "Berieš to ako skutočnosť, samozrejmosť. Nikdy som v ich očiach neurobila nič správne, dobré. Otec sa veľmi zmenil. Bol to úplne iný človek. To sa dalo ešte vydržať. Ale... Peter sa dal na drogy. Unikal tak pred skutočnosťou, problémami. " Urobila pauzu. "Raz ho našli kdesi pod mostom. Predávkovanie. Tak znela príčina smrti. Zrejme to už nezniesol a rozhodol sa pre dokonalý únik..." Slzy jej stekali prúdom po tvári, pálili ju oči, ale rozprávala ďalej. "Vyčítam si to do dnes. Keby sme sa rozprávali, dôverovali si, všetko mohlo byť inak. Ale pre nás bolo ľahšie sa pred celým svetom uzavrieť. Mali sme byť spolu, my... Prečo sme to nedokázali?" Bola to tichá výčitka, ktorá ju prenasledovala celé roky. "Keď som sa dozvedela o drogách, bolo už neskoro. Nemám predstavu, koľko nosil v hlave myšlienku so všetkým skoncovať. Nedovolil mi sa priblížiť. Bol na mňa zlý, snažil sa, aby som ho nenávidela. Ale ja som nemohla." Opäť zmĺkla. "Koľko mal?" "Trinásť." Utrela si slzy, ale vzápätí jej vyhŕkli ďalšie. "Posledné dni doma boli neznesiteľné. Niekedy som mala pocit, že to už nevydržím. Cítila som iba prázdno. Myslela som na to, čo bolo. Strach, že všetko pokazím, mi nedovoľoval sa uvoľniť. Urobila som veľa chýb, za ktoré sa ešte i dnes hanbím. Zbytočne som stratila veľa kamarátov. Keď som si nevedela rady, jednoducho som zutekala. Ublížila som ľuďom, ktorých som mala rada a to iba preto, že som im nechcela byť na ťarchu. Trvalo dlho, kým som začala niekomu dôverovať. Danu som poznala ešte zo základnej školy. Bola pre mňa všetkým. A ako to dopadlo? Samozrejme zle." Stíchla. Potom ticho dodala. "Dnes ani neviem ako a prečo som si premietla svoj život. Spomínala som na všetko to dobré, myslela som na časy s mamou. No, a potom prišlo samo od seba všetko to ostatné. A potom sa ma zmocnilo to známe prázdno. Je mi z toho na nič." S poslednými slovami sa posadila a rozplakala sa. Rukami si objímala kolená a hlavu sklonila na ne. Zuzana ju mlčky objala. Nie, nebránila sa. Vďačne sa schúlila k nej, ako dieťa. Zuzana jej dávala pocit istoty, ktorý tak veľmi postrádala. "Je mi to ľúto. Kiež by som vedela nájsť tie správne slová." Vedela, že nemôže, pretože takých niet. Teraz však všetko pochopila. Tá jej zdržanlivosť, neistota, strach z kontaktu. Bolo jej to nad slnko jasné. "Tíško." Kolísala s ňou. Sedeli tak dlho a potom sa Zuzana jemne spýtala: "Čoho sa bojíš?" Jana na ňu prekvapene pozrela. "Tebe nič neujde, však?" Smutne sa usmiala. "Že nebudem schopná milovať. Desí ma to." "Máš strach, že sa zaľúbiš a ten niekto ťa sklame alebo sa zmení?" "Asi áno." "Zabudni na to, čo bolo potom. Ako príklad si vezmi svoju mamu. Ona ťa ľúbila. A neodišla dobrovoľne. Tvoj štart do života nemohol byť naozaj lepší. Ver mi. Buď ako ona. Zabudni na Gabrielu a pohromu, ktorú spôsobila. Raz stretneš muža, ktorého budeš milovať a budete mať veľa detí. Tie s láskou vychováte. Dáš im to, čo vám dala tvoja mama. Len sa nesmieš báť. Nehovorím, že to bude ľahké. Naopak, nebude. Ale ty to zvládneš. A potom, som tu, predsa, ja. Vždy budem stáť pri tebe. Dôveruj mi!" A pevnejšie si ju pritisla. "Jani, urobíš pre mňa niečo?" Zuzana ticho pokračovala. "Čo?" "Urob to pre seba, pre mňa, pre všetkých. To je prvý krok. Ten najťažší." Náročky urobila kratučkú pauzu. "Začni sa mať konečne rada." Zuzana ani netušila, aké citlivé miesto zasiahla. Jana sa nezmohla na nič. Iba sa k nej mocne pritisla a znova sa rozplakala. "Ja viem." Zuzana ju držala a ticho sa jej prihovárala. "Dáš si šťavu?" "Uhm." Zuzana prikývla. "Fajn." "Tušila som, že nie si šťastná." Jana na ňu spýtavo hľadela. "Tvoje oči." Dodala Zuzana. "Á, moje oči." "Je v nich smútok, i keď sa usmievaš. Nie každý to zbadá." Povedala jemne. "Asi začnem nosiť tmavé okuliare. Ako pop hviezdy." Žartovala Jana. "Niečo na tom bude. Ale mne sa neschováš. "Si hrozná!" Povedala Jana s úškrnom. "Ja viem." Usmiala sa. "Preto ma máš rada, nie?" "Jasné." Zasmiali sa. "Fajn. Teraz sa ide spať. Vyzeráš unavene." Zuzana zavelila večierku. "Aj som." "Zaľahnite, madam." "Rozkaz, šéfka!" Uložili sa do vankúšov a Jana sa schovala v jej náruči. Zuzana sa jej po chvíli ešte prihovorila. Dúfajúc, že ju v polospánku ešte vypočuje. "Som tu pre teba. Dôveruj mi. Mám ťa rada." Pobozkala ju do vlasov a zaspala. Jana sa zahniezdila, usmiala sa a viac sa k nej privinula.