Martina75

Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

Ver mi

Ráno
Jana sa zobudila s dobrým pocitom. Zuzana ležala vedľa nej, čo pokladala za veľmi dobré znamenie. Ležala a vychutnávala si ten sladký pocit. Cítila sa dobre. Konečne. Vstala a išla do kúpeľne. Jej telo bažilo po osviežení. Stála pod prúdom vody a snažila sa na nič nemyslieť. Vnímala iba dotyk vlažnej vody stekajúcej po jej tele... A zrazu to prišlo. Bez varovania. Napätie z nej pomaly odtekalo s vodou a ona sa z ničoho nič rozplakala. Uvedomila si, že je konečne slobodná. A že nie je už úplne sama. Má niekoho, kto jej rozumie. Vo dverách sa zjavila Zuzana. "Ako sa máš?" Zavolala na ňu, opierajúc sa o chladivé kachličky a ruky mala skrížené na prsiach. Jana bola za závesom vo vani, takže na ňu nevidela. Keď odpoveď neprichádzala, zakričala na ňu znova a znova. Neozvala sa. Bez ďalšieho uvažovania Zuzana prišla k nej. Jej telo sa triaslo pod vzlykmi. Zuzana sa jemne dotkla jej ramena a čakala. Bola pripravená i na to, že ju odtiaľ vyhodí. Nevedela, či ju počula alebo nie. Jana vystrela za seba ruku. Zuzana automaticky vložila svoju do jej dlane a pevne ju zovrela. Pristúpila bližšie. Jemne, ale pevne otočila priateľku k sebe. Privinula si ju. "Už je dobre. Je to za nami." "Mala som strach, že ťa stratím." Povedala medzi vzlykmi. Od ich prvého stretnutia totiž stále čakala, že jej raz povie: Maj sa, nechcem s tebou nič mať. Dávala pozor, aby neurobila nejakú chybu, aby ju od seba neodplašila. Potrebovala ju. Keď ju stretla, mala pocit, že práve začala žiť. "Toho sa naozaj nemusíš báť. Som tu a vždy budem." Ubezpečila ju a zastavila vodu. Odviedla ju späť do izby, kde znova zadriemala. Zuzana uvarila zatiaľ kávu a pripravila pomarančovú šťavu. Vedela, že Jana nebude nič jesť a ona sama nemala na nič chuť. Pohladila ju po ramene a naznačila jej, aby si sadla. Ona sa otočila a vážne na ňu hľadela. "Ďakujem ti." "A za čo, prosím ťa?" "Za tvoje priateľstvo." Zuzanu to prekvapilo. "Za málo." Usmiala sa. "Vylez. Pozri, koľko je hodín." "Pol štvrtej? No..." "Nemáš slov?" Jana prikývla a konečne sa vypelešila z pod teplej prikrývky. Napila sa šťavy a vypila šálku kávy. "Pripravím ti niečo na jedenie?" "Nie, ďakujem." Unavene sa usmiala. "Vedela som to." Priložila dlaň na jej líce a hlboko sa zahľadela do smutných očí. "Bude dobre." Potom vstala a šla do kuchyne. Keď sa vrátila, zastavila sa pri zbierke kníh. Obzerala si ich a našla medzi nimi nejaký zošit. "Môžem?" "Kľudne. Nič zaujímavé." Zuzana otvorila náhodnú stránku. Priťahovalo ju pekné, úhľadné písmo a text ju zaujal. "Nepovedala by som.“ Komentovala Janinu poznámku po prečítaní úryvku. "Prečo?" Jana nerozumela. Čítala teda nahlas: "Nejavili o mňa záujem. Chcela som z domu utiecť, ale povedala som si: Aspoň budú mať do koho zabŕdať, rýpať, môžu sa na mne kľudne vybúriť. Nech sa im páči. Chceli ma mať dole, tak tam som. Dokážem im, že mali vo všetkom pravdu. Som nič, som nula. Nič neviem, som neschopná, nedokážem nič urobiť, nič poriadne povedať. Som prosto handra, ktorou sa zmýva všetka špina, odpor, hnus... Handra, ktorá sa dobre namočí, potom uschne a zasa sa namočí, atď. Budú na mňa kydať, až klesnem na samé dno. Počkajú, kým sa pozviecham, a potom zasadia ďalší úder, ale tvrdší, ako bol ten predtým. Aby to bolo zaujímavejšie. Pravda, mohlo by to byť aj tak. Ja som sa však narovnala a povedala som si: Ani omylom! Prečo? Nechala som ich tam a odišla som." Poslednú vetu povedali spoločne. "Ó. Kruté." Šokovane pozerala na priateľku. Jana sa usmiala. "Vieš, každý deň si ďakujem za toto svoje rozhodnutie. I keď práve neskáčem radosťou zo života. Vedela som, že to nebude ľahké, ale netušila som, že sa to povlečie so mnou tak dlho." "Celý život, drahá. Len to musíš odsunúť ďaleko, za všetko ostatné. Oveľa dôležitejšie, to podstatné. Nikdy nezabudneš, s tým musíš rátať." "Ja viem. Teraz to už viem. Som rada, že je to vonku. Vieš v živote toho býva veľa nevyrieknutého. A ja som chcela, aby to tak v tom mojom aj zostalo. Nemyslela som si, že to budem niekedy niekomu rozprávať. Neverila som totiž, že by sa mi mohlo uľaviť, že by to mohlo niečo zmeniť. Vždy to bolo tak. Nič nemám, nič neviem, nič neznamenám. Tak ako môže o mne niekto povedať, že som fajn? To je veľký omyl. Nemôžem nikomu nič ponúknuť. Nemám o sebe čo povedať. Neprežila som nič, čo by stálo za zmienku - to bol spôsob, ako sa zbaviť niekoho, kto bol veľmi zvedavý a chcel za každú cenu o mne niečo zistiť." Jana sa smutne usmiala. "Na jednej brigáde som stretla tri baby. Také veselé trio. Dalo sa s nimi dobre zhovárať. Za krátke tri dni som si vypočula ich úžasné príbehy študentského života. A neboli zďaleka také veselé ako ony samy. Dohodli sme sa, že na poslednej šichte si vymeníme adresy, aby sme zostali v kontakte. Lenže práve v ten deň sme sa už nestretli. Odvtedy mám ponaučenie, že nič sa nemá nechávať na poslednú chvíľu.“ "Preto si si hneď zaznačila môj telefón?" Jana si spomenula na ich prvé stretnutie. "Hej." Odkašľala si. "Myslím, že som urobila dobre. Môj inštinkt ma nesklamal." "Tiež si myslím." Rozosmiali sa. "Myslím, že som zlomila svoj rekord v rozprávaní. Ešte nikdy som nepovedala toľko viet. Nie je to, zrovna, môj koníček." Povedala Jana zachrípnuto. "Obe sme sa nejako rozkecali." Zuzana sa vrátila k svojej káve. "Vieš, chvíľami som čakala, že mi niečo fľusneš do tváre. Nejaké nepríjemné slovo. Bola som na teba tvrdá. Ospravedlňujem sa." "Netušila som, že si až tak vnímavá. Ide z teba strach a hrôza." Žartovala a rýchlo utiekla do kuchyne.

Príbehy | stály odkaz

Komentáre

Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014