Martina75

Bol štvrtok, pre Mareka dosť únavný deň. Nikdy si nesťažoval, ale tentoraz to bolo na ňom i vidieť. Navrhol Jane prechádzku. Nechcelo sa jej, tiež bola unavená, ale potom predsa len šla. Kráčali známou cestičkou v lese a zhovárali sa o prežitom dni. Prišli na lúku a on ju stiahol na zem. "Navrhujem krátky oddych, kým nebude úplná tma, potom pôjdeme nazad." Ležala na chrbte a on sa díval na ňu. Vyslovil krásnu myšlienku, ktorá jej vohnala do očí slzy. Povedal iba toľko, že je s ňou šťastný. Zrazu jej tvár zahalil smútok. Bolo už šero, ale tá zmena bola taká prudká, že to nemohol nepostrehnúť. "Myslíš to vážne? I keď sme spolu ešte nespali?" On sa však zasmial a podotkol, že spali spolu už veľakrát. Obaja sa rozosmiali a on ju začal štekliť. "Si pre mňa príliš dobrý." Povedala vážne a zadívala sa mu hlboko do očí. "To môžem povedať aj ja o tebe." "To určite." Pochybovačne poznamenala. "Myslím to vážne. Ty si človek, ja som človek. Aspoň to o mne ľudia tvrdia. Všetci máme rovnaké šance, právo na šťastie a pokojný život." Mal úžasný talent obrátiť všetko na to dobré. "Áno, ale ja zvyknem veci komplikovať." "Uhm." Zamyslel sa. "Inak by sme sa ale nudili. Vieš si to vôbec predstaviť?" "Ani nie." "No vidíš! Musíš si veriť a mne tiež." Tým ukončil diskusiu a pobozkal ju. Cestou domov sa rozhodli, že si predĺžia víkend a piatok preleňošia. Celé doobedie ležali v posteli zhovárali sa. Hlad ich nekompromisne vyhnal z postele. Stál za ňou a objímal ju. "Vonia to dobre." Povedal uznanlivo. "Miláčik, dohodneme sa. Teraz sa naobedujeme a potom... Ostatné necháme na potom. Takto nebudeme jesť nikdy." "Už som dobrý. Sadnem si k stolu. Chceš pomôcť?" "Stačí, ak budeš sedieť. Si milý." Pohodlne sa usadil a zadíval sa na ňu. Obzeral si ju od hlavy po päty a oči mu žiarili. Vedel, že to nemá rada a i napriek tomu to stále robil. Nemohol si pomôcť. "Čo je?" "Si krásna. Veľmi krásna." Začervenala sa a tak sa mu páčila ešte viac. "Ty nikdy neprestaneš?" Spýtala sa Jana s úsmevom. "Nie." "Prečo?" "Som úprimný. Nič viac. To si predsa chcela." "To áno, ale..." "Ale?" "Nič. Vzdávam to." Položila na stôl taniere s jedlom a chcela ísť ešte niečo vziať. Stiahol ju však k sebe a posadil si ju na kolená. "Tebe sa nepáči, že sa mi páčiš?" "O to predsa nejde." "A o čo teda ide?" Zasa sa hrali na slovíčka, ako už mnohokrát. "Ty vieš o čo." "Áno, viem." "Áno? Prečo mi to teda robíš?" "Pretože ťa ľúbim. To je jediný dôvod." "Ľúbim ťa." "Chceš ma pobozkať?" Spýtal sa Marek. "Áno, chcem." "Tak to urob." Zasmiali sa a ona ho naozaj pobozkala. Zbožňovala ho. Najedli sa a opäť sa zvalili na posteľ. Boli leniví, ako si sľúbili... "Musím ti niečo povedať." "Som samé ucho." "Je mi s tebou dobre a som ti za to vďačná." "Niečo ti prezradím. Ty si môj poklad." Pobozkal ju a trochu sa nadvihol. "Takže ty si mi vďačná. Uhm. A ako veľmi?" "Veľmi, veľmi vďačná." Smiala sa. "Tak málo?" A začal ju štekliť. "Nie, prosím ťa, nie!" Smiali sa a využila chvíľu, keď prestal, aby mu povedala, čo chcel počuť. "Ľúbim ťa." "To je už niečo iné. Aj ja ťa ľúbim." Jana cítila, že po nej túži. "Vieš, ak ti prekáža moja zdržanlivosť, môžeš..." To slovo ani nevládala vypustiť z úst a v očiach sa jej zaleskli slzy. "Nebuď hlúpučká. Máme na to, no, tak asi štyridsať rokov. Potom už budem starý." Zasa ju rozosmial. "Poviem ti niečo, aby si mi verila. Vieš, dávaš mi toho oveľa viac, ako by mi mohli dať všetky ženy tohto sveta. I keď sme sa ešte nemilovali. Sex nie je všetko. Ver mi." "Verím ti."