Martina75

Na stole ležalo niekoľko, na sebe rovnomerne naukladaných zväzkov dokumentov a k nim bol priložený lístok: VEČER TO CHCEM MAŤ VŠETKO DVOJMO. VITAJTE. ŠÉF. ‘Krátke, ale jasné. Vďaka za srdečné privítanie. Teším sa tiež. No, hádam sa dám do práce. Hor sa do toho!’ Hovorila si v duchu, kým brala papiere zo stola a snažila sa nájsť kopírku. Po niekoľkých minútach sa k nej úspešne dopátrala. Narazila však na ďalší, oveľa nepríjemnejší problém. Nemala tušenie, ako také zariadenie pracuje. ‘Som v kaši! A to v poriadnej.’ “Čo som komu urobila? Ešte tu ani nie som a už som… Do šľaka!” Mrmlala si Jana pre seba. Bola rozčarovaná. “Pomôžem?” “A!” Jana vykríkla. “Prepáčte, nechcela som vás vyľakať. Išla som okolo a začula som vás. Môžem nejako pomôcť?” “Ani netušíte ako. Vďaka.” Jana sa usmiala. “Chcete kopírovať?” “Rada by som.” Jana urobila veľavravnú grimasu a jej spoločníčka sa rozosmiala. “Hlúpa otázka. Som Zuzana. Zuzana Hlavatá.” “Jana Chudíková.” “Takže predovšetkým…” Všetko jej trpezlivo vysvetlila a ukázala. Počkala, kým si Jana urobila potrebné kópie a podala jej aký-taký obraz o firme. Aký majú zabehaný systém práce, čo, kto a od koho očakáva, niekoľkými vetami jej opísala ľudí, s ktorými príde nevyhnutne do styku… Po prvých vetách prešli automaticky na tykanie a Zuzana si aj hneď vypýtala od Jany telefónne číslo. Neskôr, pri káve viedli zaujímavé rozhovory a zistili, že bývajú v tej istej štvrti mesta, vlastne ich delilo len niekoľko vežiakov. Chodili spolu na obed a už po krátkych dvoch týždňoch si nevedeli predstaviť, že by to malo byť inak. Zuzana po čase nesmelo navrhla, že by mohli zájsť niekam na večeru a Jana súhlasila skôr, ako to stihla dopovedať. Občas zašli do kina, ale oveľa radšej sa prechádzali po meste. Mali si toho toľko povedať… Po jednom spoločnom víkende bolo rozhodnuté. Našli niekoho, komu mohli plne dôverovať. Niekoho, na kom im skutočne záležalo. Človek môže mať okolo seba neskutočné množstvo ľudí, môže ich mať všetkých rád. Dokonca veľmi, ale… Mať pri sebe človeka, ktorému dôverujete a ktorému na vás úprimne záleží. Koľko takých ľudí možno stretnúť počas tohto krátkeho života? Človeka, ktorému možno povedať čokoľvek a kedykoľvek a ktorý bude vždy stáť pri vás? Vždy si nájde čas, vypočuje si vás, bude sa snažiť pomôcť? Keď nič iné, bude s vami? A to je to naozaj dôležité. Najdôležitejšie. Dať druhému pocit, že nie je nikdy na nič sám, že ste tu vy a pre neho. A tento silný pocit sa zmocnil oboch mladých žien. Cítili, akoby sa poznali snáď celý život a nie iba taký krátky okamih. Každý druhý piatok chodili do kina. Zuzana prosto milovala filmy. Ona bola tá, kto vyberal kino i film. Nevedela si predstaviť, že by nejaký zmeškali. Pri takej myšlienke až šalela a Jana mala chvíľami strach, aby sa jej niečo nestalo. Vždy to však zdolali so smiechom. Raz sa jej snažila vysvetliť, prečo jej tak strašne záleží na tom, aby videli dva filmy. Najprv zo seba vychrlila všetky možné i nemožné argumenty, prečo ich musí vidieť a že by to asi neprežila, ak by to tak nebolo. Najhoršie na tom bolo to, že to bol posledný termín, kedy oba filmy premietali. Bol totiž koniec mesiaca a prvého vždy nasadili novinky. Po chvíľke sa tak zakoktala, že už sama nevedela, čo k čomu patrí a bola z toho popletená. “Neviem, načo sa trápiš. Nič som, predsa, nepovedala. A ani som nežiadala vysvetlenie.” Jana ju chcela upokojiť. “Nie? Tak potom o čo ide?” “To naozaj neviem.” A vybuchla smiechom. Už to nevládala zadržať. Zuzana pochopila, akého blázna zo seba urobila a rozosmiala sa tiež. Jana sa nevedela utíšiť a neustále vybuchovala smiechom. Znova a znova sa jej zmocňoval záchvat smiechu a mala problémy udržať rovnováhu. Lámalo ju to v páse a musela zostať stáť. A Zuzanu to vtedy napadlo. “Mám to!” “Čo máš?” Spýtala sa Jana nechápavo. "Pôjdeme na obidva filmy." Usmievala sa a úplne sa rozplývala šťastím. "Čože? Naraz?" Jana nerozumela. "Do jedného kina pôjdeme na šiestu a do druhého na pol deviatu. To, predsa, stihneme." "A ty si myslíš, že som dostihový kôň? Som len človek." "A dosť lenivý." "Vďaka ti." "Pozri, je to asi tak pätnásť minút normálnym krokom." Dívala sa na ňu, plná očakávania. Dúfala, že bude súhlasiť. Jana pozrela na hodinky. "Tak, to máme čo robiť. Je pol šiestej." "Už?" "Áno, to tvoje vysvetľovanie..." "Tak poď už a netáraj." Usmiala sa a potiahla Janu za rukáv.