Martina75

Marek s Mirom priniesli víno a zákusky. Všetko prebiehalo dobre, oveľa lepšie, ako Zuzana dúfala. Obed sa vydaril. Prešli do obývačky, kde sa pohodlne usadili a popíjali vínko. Jana s Marekom sa na chvíľu zámerne vytratili. Zuzana to využila a navrhla Mirovi prechádzku. Nadšene súhlasil, až ju vyľakal. Išli po nábreží a zhovárali sa. Miro to však už dlhšie nevydržal. "Vyľakal som ťa včera večer? Urobil som niečo, čo -" "Nie." Prerušila ho Zuzana. Zastala a oprela sa o zábradlie. "Vieš, nedávno som prežila čosi, čo nebolo veľmi príjemné." Nadýchla sa a hľadala odvahu to povedať. "Jedného rána som išla domov a ..." I napriek snahe jej slová uviazli v hrdle. "Čo sa stalo?" Mlčala a pohľad uprela na valiacu sa vodu v rieke. Potom sa nadýchla. "Volá sa to znásilnenie." Ticho odpovedala. Stál vedľa nej, ako omráčený. Vyzeral horšie, akoby mu dala poriadnu facku. Aj sa tak cítil. "To mi je ľúto. Netušil som..." Stratil hlas. "Prepáč mi ten včerajšok." Konečne na neho pozrela. Bol bledý, ako stena. "Si v poriadku?" "Ani nie." Povedal chrapľavým hlasom. Smutne na ňu hľadel a objal ju. "Je mi to ľúto." Ticho zopakoval. Silno si ju pritisol k sebe. Poznali sa niekoľko hodín, ale mal pocit, ako by to bolo už veľmi, veľmi dlho. "Vieš, asi to bude znieť, ako otrepaná fáza, ale veríš v lásku na prvý pohľad?" Začala Zuzana. "Priznám sa. Neveril som. Ale už verím. Včera ma zasiahol Amorov šíp." Usmial sa. "Aj mňa." Usmiala sa na neho a prvýkrát sa pobozkali. Bol to nepatrný dotyk pier, ktorý vyvolal neuveriteľné reakcie v ich telách. Možno už v tej chvíli si uvedomili, že určite patria k sebe. Jana spratala riad a potom sa vrátila do obývačky za Marekom. Nechcela, aby jej pomohol, hoci by to urobil rád. Medzitým našiel nové cédečko, ktoré si nedávno kúpila a on o tom ani nevedel. "Čo sa deje?" Marekovi sa nepozdávalo to ticho. Bolo akési inakšie, než zvyčajne. "Nič." Usmiala sa. "Spýtam sa inak. Na čo myslíš?" "Na Zuzku." "Včerajšok?" "Uhm." "Bolo to zlé?" "Ani neviem." Ale on videl, že áno. Z jej tváre kričal smútok a ešte niečo, čo nevedel ani pomenovať. Viac sa však nepýtal. Presne, ako si aj myslela. "Vieš, asi pred mesiacom -" "Nemusíš o tom hovoriť." "Ja viem. Plním iba žiadosť priateľky." Usmiala sa. "Niekto ju znásilnil." Dodala vážnym tónom. "Čože? A to ti povedala až teraz?" Marek bol zhrozený. "Nechcela mi to povedať. Neviem si predstaviť, čo si musela prežiť." "Ako je na tom?" "Zvládne to. Chce to čas." "To snáď nemôže byť ani pravda. Do čerta!" Bol roztrpčený a nesnažil sa to ani skryť. "Žiaľ, stáva sa to." Jana sa k nemu pritúlila a mlčky ležali. Prvá sa prebrala ona. Vstala a vymenila cédečko. Hudba im vylepšila náladu. Zhovárali sa o filmoch a veselo sa dohadovali, ktorá pieseň ku ktorému filmu patrí. "Nebude ti vadiť, keď sa presuniem na zem?" "Nie." A obaja sa zošuchli nižšie. "Ako sa cítiš?" Spýtal sa. Mal o svoju lásku strach. "S tebou výborne." Nežne ju pobozkal a viac nehovorili nič. Dlho sa oddávali nežným bozkom a hlbokým pohľadom a potom v objatí zaspali.