Martina75

Dana chcela Janu trochu rozveseliť, tak ju zavolala na diskotéku. Vedela, že sa rozišla s Martinom. I keď jej nepovedala dôvod. Prosto sa rozišli. To bola jej odpoveď na všetky zvedavé, niekedy až dotieravé otázky. Jane sa, samozrejme, nechcelo a ani nemala chuť sa niekomu zdôverovať. To, čo sa odohralo pred niekoľkými týždňami si nechala pre seba a chcela, aby to tak i zostalo. Navždy. A keďže sa chcela vyhnúť ďalšiemu vodopádu nepríjemných otázok a dohadov z Daninej strany, rozhodla sa, že radšej pretrpí tú diskotéku. Bolo to určite príjemnejšie. Jana uvažovala, prečo ju Dana potrebovala brať so sebou. Veď sa výborne bavila i bez nej. Ona sama nemala náladu na tancovanie, tak sedela pri stole a popíjala džús. Snažila sa na nič nemyslieť a dovolila hlučnej hudbe, aby prenikla až do jej uboleného vnútra. Pozoroval ju odvtedy, čo prišla. Neustále na nej visel pohľadom. ‘Netancuje, nepije, nebaví sa.’ Nešlo mu to do hlavy. Pobral sa zistiť viac. “Ahoj. Som Peter.” Nechcela byť nepríjemná, tak sa predstavila tiež. “Jana.“ “Môžem si prisadnúť?“ “Kľudne. Nie je to, predsa, môj stôl.” Povedala bez záujmu, viac-menej iba zo slušnosti. Pravda, mohla ho poslať preč, ale jej to bolo úplne jedno. Opäť sa zadívala do svojho pohára. “Netancuješ?“ Nevzdával sa a snažil sa nejako nadviazať rozhovor. “Nie.“ “Prečo?” “Nechce sa mi.” “Na čo si teda prišla?” “Kamarátka.” “A kde je?” “Tancuje.” “Aha. Takže si nepôjdeš zatancovať?” “Prepáč, ale nie.” “A čo by si povedala na prechádzku?“ “To je niečo iné.” Jana sa nespoznávala. Ani nevedela, ako jej to vyletelo z úst. Vyšli teda von. S chuťou sa nadýchla čerstvého vzduchu. “Študuješ?” “Uhm. A ty?” “Pracujem. Som…jednoducho programátor.” Zasmiali sa. “Zaujímavá práca?” “Áno. Ak chceš, naučím ťa pracovať s počítačom. Nič ťažké.” “Ja viem. Budem o tom uvažovať.“ V myšlienkach už bola však ďaleko od Petra. “Fajn. Vieš…páčiš sa mi. Čo si prišla, mám oči iba pre teba.” “Nemá v tom prsty náhodou moja kamoška?” “Nepoznám ju. Prečo si to myslíš?” “Nebolo by to nič nezvyčajné.” Mykla plecom. “Myslím to vážne.” Peter na ňu uprel vážny pohľad. “To som pochopila.” Čítala mu v očiach, že nežartuje. Mlčky pokračovali v prechádzke. Zrazu zostal stáť. Otočila sa a vrátila sa po neho. Ich oči sa stretli v dlhom pohľade. Načiahla k nemu ruku. “Poď.” Usmiala sa. Pritiahol si ju k sebe a ich pery sa spojili v nežnom bozku. Späť sa vrátili už ruka v ruke. Dana sa nestačila diviť. “Na chvíľu ťa pustím z očí a ty takto.” Krútila hlavou nad kamarátkou. “Tak toto je tá tvoja kamoška?” Zapojil sa do rozhovoru Peter. “Hej.” Jana ich predstavila. “Kde si bola? Hľadala som ťa.” Dana jej nedala pokoj. “Vonku.” “Aha.“ Dana hodila na Janu viaczmyselný pohľad a vrátila sa späť na parket. Ubehol týždeň, dva, mesiac. Petrov záujem akoby klesal. Od prvého stretnutia ju nepobozkal, ani sa jej nedotkol. Spočiatku bola za to vďačná, ale teraz jej to už začínalo prekážať. Páčil sa jej a začínala ho mať naozaj rada. Túžila po prejavoch lásky. Po nežnom dotyku, či bozku. Boli spolu takmer každý deň. Mesačné výročie sa rozhodli osláviť na mieste, kde sa zoznámili. Dokonca si zopakovali aj scénku, ako ju oslovil a potom sa šli prejsť, ako vtedy. Chýbalo v tom krásnom scenári iba jediné. Ten nežný dotyk pier. Prosto to nedotiahol do konca. Nevládal. Bol unavený z toho večného divadielka a rozhodol sa vyjsť s pravdou von. Jana toho mala tiež už dosť. “Čo sa deje?” “Budeš ma nenávidieť.” “Je nesprávne, že chcem viac?” “Nie. Za iných okolností. Musím ti niečo povedať. Netušil som, že to zájde takto ďaleko. Obyčajne sa to skončilo odchodom z diskotéky…” Odmlčal sa. Hľadal vhodné slová. Keby také existovali. Sadol si na lavičku, hoci bola príšerná zima. Zahľadel sa na ňu a potom pohľad zabodol do zeme. Pomaly to vyslovil. “Som gay. Náš vzťah mal byť iba…” Sklonil hlavu, akoby čakal úder. “Divadlom?” Prikývol. “Tvoji rodičia o tom nevedia?” “Nie. A ani sa to nikdy nesmú dozvedieť. Zabilo by ich to.” Bránil sa. “Ja by som to chcela vedieť.” Cítila sa hrozne, ale vedela, že krik, hnev a plač jej nijako nepomôžu. “To je všetko, čo mi na to povieš? Ani mi nevynadáš?” “Chceš ma vyprovokovať?” Zasmiala sa so slzami v očiach. “Je mi hrozne. Mal si mi to povedať hneď.” “Si dobrá kamarátka, je mi s tebou fajn, ako vieš. Nemôžem ti dať viac ako priateľstvo.” “Vďaka za to. Nič viac si momentálne neprajem.” Objala ho a on sa v jej náručí rozplakal ako dieťa, ktoré našlo čosi, čo už dávno stratilo. Jej pochopenie pre neho veľa znamenalo. Jana si tento deň do denníčka zapísala červeným perom.