Martina75

Zuzana presviedčala Janu, aby každý piatok navštívili plaváreň. Bola úspešná, v čo ani len nedúfala. Zakončili pracovný týždeň v bazéne a bolo im fajn. Keďže víkendy trávili väčšinou osve, snažili sa byť aspoň cez týždeň čo najviac spolu. Bola augustová, uplakaná nedeľa. Jana ležala na svojej velikánskej posteli a počúvala rádio. V tom zazvonil telefón. V slúchadle sa ozval tichý a smutný hlas. Ale až po chvíli zistila, že patrí Zuzane. Volala, že sa necíti dobre a teda nepôjde ráno do práce. Skôr, než sa Jana stihla niečo spýtať, sa náhlivo rozlúčila a hovor ukončila. Čo bolo pre ňu dosť šokujúce. 'To bude vážne,' pomyslela si a zhasla svetlo, že ide spať. Spánok však neprichádzal. Ležala, hľadela do tmy a myslela na priateľku. Potom si uvedomila, že ráno pôjde sama. Prvýkrát po dvoch rokoch. Zamyslela sa a v tom prišla tá myšlienka. 'Áno, pôjdem električkou - keď zmena, tak poriadna. Cestuje tak menej ľudí a je to aj pohodlnejšie.' Usmiala sa a zaspala. Zuzana sa jej ozvala na druhý deň. Oznámila jej, že má angínu. "Teraz v lete? To je šialené!" Zvolala Jana do slúchadla. "Tiež si myslím." "Aspoň si oddýchneš." "To áno. Až moc." Zasmiala sa. "Ako sa ti cestovalo?" "Neuveríš, ale dobre a aj som sedela." "To myslíš vážne?" "Úplne. Išla som totiž električkou." "Čože? Bŕ!" "Čakala som to. Je to úplne iné. Mala by si to skúsiť." "No, radšej nie. Dobre pracuj." "Vďaka. Prídem ťa pozrieť." "To si myslím." Zasmiali sa. "Maj sa." "Aj ty. Ahoj." 'Raz si hore a raz dolu.' Pokrútila Jana hlavou a vrátila sa k práci. Zuzana prvé dni prespala. Mama ju budila, iba keď bol čas na lieky a občas ju donútila niečo zjesť. Keď sa cítila lepšie, rozhodla sa, že čas strávený v posteli, ktorý, samozrejme, považovala za premárnený, využije na čítanie. Kupovala si síce stále nové a nové knihy, ale nemala na ne čas. Jana ju prišla pozrieť každý večer. Ešte pri prvej návšteve si vyjasnili zvláštny telefonát z nedele. "Si v poriadku?" Pozrela Jana na ňu s vážnym záujmom. "Áno." Usmiala sa Zuzana. "Nevyzeralo to tak." Nespúšťala z nej oči. "Áno, viem. Prepáč, bolo mi vážne zle a ..." Sklopila viečka. "Mohla si mi to povedať. Pochopila by som, že sa nechceš rozprávať." "Polepším sa. Sľubujem." "To nič. Poď sem." S dobrým pocitom ju objala. Tým sa jej podozrenie však iba viac potvrdilo. Vycítila, že sa niečo stalo. Zuzana ju držala akosi kŕčovito a nezvyčajne pevne. Videla, že sa trápi. Rozhodla sa však, že nebude naliehať. 'Chce to čas,' povedala si a venovala sa priateľke.