Martina75

V piatok šli zasa do kina a Marek ju pozval k sebe na čaj. Váhala, nakoniec však pozvanie prijala. Vošli do obývačky a na stole zbadala počítač. "Môžem?" "Poslúž si." A s úsmevom odkráčal do kuchyne pripraviť čaj. Našla hru, ktorá ju tak zaujala, že stratila pojem o čase. Vôbec si nevšimla, že stál pri nej a díval sa na ňu. Vycítila jeho pohľad a rýchlo na neho pozrela. "Prepáč. Zabudla som sa." "To nič. Aj mne sa to stáva. Ukážem ti niečo. Máš záujem?" Mlčky prikývla. Nahol sa k nej a rýchlo pracoval s myškou. Ukázal jej obrázky, boli to, vlastne, fotografie. "Toto je z lyžovačky v Alpách. Miro a ja v plnej paráde." Rozosmiali sa. Prezerali si jeden záber za druhým a ku každému mal veselú poznámku, či príbeh. "Je to krásne." Bola očarená. "Mám jednu hru. Bude sa ti páčiť. Sem polož tri prsty. Áno, tak." Položil svoje tri na tie jej a ona zrazu stratila veškerú koncentráciu. Chcela ruku odtiahnuť, ale nedovolil jej to. Vložil svoje prsty medzi tie jej a jemne ich zovrel. Pobozkal ju na líce a na krk. Pomaly otočila k nemu tvár a on sa prisal k jej perám. Srdce jej divoko búšilo. Bála sa, že jej vyskočí z hrude. Vložil jej krátky bozk na líce a opäť sa sústredili na hru. Aspoň sa o to snažili. Po niekoľkých minútach to vzdala. "Nejde mi to. Možno inokedy." "Dobre." Sedeli na pohovke, pili už vlažný čaj a počúvali nejakú hitparádu. Díval sa na ňu, ona uprene hľadela do svojej šálky. Keď zistila, že jeho oči sú neustále upreté na nej, znervóznela. "Môžem zhasnúť?" Prekvapene prikývol. Zastavila sa pri jeho bohatej zbierke cédečok. "Môžem niečo vybrať?" "Áno." Vstal, aby jej pomohol. Zozadu ju objal. "Nemáš rada svetlo?" Pošepol jej do ucha. "Mám." "Tak prečo si tu zhasla?" "Tmu mám radšej." "Asi mi niečo ušlo." "Zbožňujem noc. Je vtedy krásne ticho." "Preto si zhasla?" "Nie." "Povieš mi to?" "Nemám rada, keď sa na mňa niekto díva." "Bojíš sa svetla?" "Nie, veď som ti to povedala." "Tak ľudí?" "Možno." "Dobre." Otočil si ju tvárou k sebe a usmial sa. Ich telá sa začali hýbať. Tancovali. "Mala by som ísť." "Nie je ešte veľa hodín." "Nie je, ale aj tak." "Prečo?" "Prečo? Cítim to tak. A to znamená, že je čas, aby som išla." "Chápem. Odprevadím ťa." "Vďaka." Stáli pred dverami jej bytu a jemu sa nechcelo od nej odísť. "Si krásna." Usmiala sa a on ju pobozkal. "Už musím." Dala mu bozk na líce a vbehla do svojho bytu. Po príchode domov jej hneď zavolal. "Všetko v poriadku?" "Áno. Prečo sa pýtaš? "Vyľakal som ťa?" "Musela som utiecť, inak by si ma nepustil." Zasmiala sa. "Takže sa na mňa nehneváš?" "Vôbec nie. Uvidíme sa zajtra." S úsmevom zložila. Marek bol šťastný. Zaľúbil sa a nerád by ju stratil. Tušil, že ju čosi trápi. Rozhodol sa, že bude trpezlivý a keď bude môcť, tak jej pomôže. Všetko zvládnu. Spolu. Letné večery trávili dlhými prechádzkami a nekonečnými rozhovormi o všetkom, čo ich zaujímalo. On sa chcel o nej čo najviac dozvedieť, ona však jeho útoky úspešne odrážala a s tým nemohol nič robiť. Šli po cestičke v malom lesíku. Stúpali do kopca. Zrazu sa zastavil. Ona šla ďalej, ale po troch krokoch sa vrátila späť. Stáli zoči-voči, keďže boli na kopci, mali tváre v rovnakej výške. Dlho jej hľadel do očí. "Ty si pevne strážiš svoje tajomstvá, však? Vyjdeš niekedy z tej svojej ulity? Rád by som vedel, čo sa skrýva tu," vzal jej ruku do svojej teplej dlane a priložil jej ju na hruď. Stála tam pred ním a od prekvapenia nebola schopná sa pohnúť. Uvedomila si, že ak bude chcieť s ním zostať, tak pred tým nikdy neujde. Pravda bude musieť von. "To nie je, predsa, pravda. Tebe som o sebe povedala za krátku dobu to, čo som svojej priateľke bola schopná povedať až po dvoch rokoch..." "Ja viem. Už si mi to povedala a som vážne rád. Ale je tu ešte niečo." "Možno." A otočila sa, že chce pokračovať v ceste. "Nechcem, aby si sa ma bála. Chcem iba, aby si vedela, že mne môžeš povedať naozaj všetko." Mlčky prikývla a rýchlo kráčala pred ním, aby nevidel v jej očiach slzy, čo sa tam pomaly vkrádali.