Martina75

Zuzana sa v sobotu cítila už podstatne lepšie. Jej rodičia mienili pekný deň stráviť na záhrade, tak zavolala Janu na obed. Zbožňovali spoločné varenie. Sedeli na posteli a zhovárali sa. Jana pozorovala Zuzanu. "Prečo mi uhýbaš?" "Neuhýbam." "Pozri sa na mňa." Poprosila. Zuzana zdvihla pohľad k nej. Bol to však len okamih. Nevládala, prosto nemohla. "Vidíš, že uhýbaš!" "Prosím, nič sa ma nepýtaj." "Sľúbiť ti to nemôžem." S tými slovami ju objala a držala dlho v náručí. Teraz už mala skutočne o priateľku strach. Ešte ju takúto nevidela. Vždy pôsobila vyrovnane, pokojne. Iba týchto niekoľko týždňov je akási vyľakaná a ubolená. Prosto to nie je ona. Po dobrom jedle si pozreli nejaké video a večer sa v dobrej nálade rozišli. Jana sa vo dverách otočila. "Už som ti to dlho nepovedala. Mám ťa rada." "Aj ja teba." Jana ani netušila, ako to Zuzana potrebovala počuť.