Ver mi
07.05.2020 13:00:01
Marek a Lena
"Neodchádzaj, prosím!" Marek sa snažil zachrániť to, čo už neexistovalo.
"Marek, musím! Nemá to cenu, nechaj to tak." Zopakovala rozhodne.
"Zvládneme to."
"Nie. Už by si mi nikdy neveril. A potom, ja nemám istotu, že sa to nezopakuje. Je to takto správne a lepšie. Ver mi!" Lena vedela, že sa nesmie nechať prehovoriť.
"Ak so mnou nechceš byť, tak mi to povedz. Ale neodchádzaj takto, prosím."
"Ja chcem, ale..."
"Prečo?" Padla zúfalá otázka.
"Ja neviem. Prosto sa to stalo. Nemôžem ti sľúbiť vernosť. Nie som ten typ." Priznala.
"A keby som povedal, že mi to nevadí. Zostala by si?"
"Klamal by si. Zabudni na mňa. Stretneš lepšiu ženu, ktorá si zaslúži tvoju lásku a budeš šťastný. Uvidíš!"
"Povedala si mi pravdu. To, predsa, niečo znamená. Nemyslíš?"
"Hej. Koniec." Pokrčila ramenami. Objala ho a poslednýkrát pobozkala. Keď sa odtiahla, mala v očiach slzy.
“Vidíš, ani ty to takto nechceš. Zostaň.“
Neodchádzalo sa jej ľahko, ale musela. Vedela, že je to to najlepšie, čo môže
pre neho urobiť. Keby zostala, iba by sa trápili a nakoniec by i tak prišiel rozchod.
“Ty ma neľúbiš?“
“Ľúbim, ale inak ako ty.“
“Nerob nám to!” Ešte naposledy prosil. Priložila prst na jeho pery. Usmiala sa cez slzy a odišla. Navždy. Koniec.
Ako rýchlo ich láska vzplanula, tak i pohasla. Bola to naozaj láska? Zostal sám. Opäť.
‘Je vo mne nejaká chyba? Som naozaj tak nemožný?‘ Marek sa trápil otázkami, ako vždy. ‘Málo sa rozprávame. Možno je to tým. Áno, bude to tak. Ja o nej, vlastne, nič neviem. Zbabral som to.’ Ľahol si na posteľ a sníval. Uvedomil si, že nestačí len fyzická príťažlivosť a tak to doteraz vždy bolo…
Komentáre