Martina75

Jana čakala, že dvere otvorí Zuzana. Šaškovala tam s plyšovým macíkom a keď zbadala jej matku, zahanbila sa. "Vitaj, Janka!" "Dobrý deň, teta. Ako sa máte?" "Ujde to. Ale Zuzka..." Mala v očiach slzy a nevládala ani pokračovať. "Čo? Veď v sobotu vyzerala už dobre." "Leží. Choď za ňou." "Ďakujem." "Ahojko, pacient." "Čau." "Ako?" "Dá sa." Povedala Zuzana s úsmevom. "Dva dni sa neukážem a ty..." "Tuším ťa mama vystrašila." Zaškerila sa. "Nezdá sa, že by preháňala. Nabudúce sa už nedám odhovoriť a prídem každý deň," vyhrážala sa. "To nebude potrebné." Znela smutná, no zároveň záhadná poznámka. "Čo robíš, prosím ťa? Nemáš sa tak náhodou liečiť?" "Snažím sa. Včera mi vyletela teplota. To je celé." "A cítiš sa?" Vedela, že to nie je celé. Niečo sa deje. "Slabo. Ale to prejde. Hovorme o tebe, dobre?" "Nechceš sa porozprávať?" "Ani nie. Hovor." Súrila ju Zuzana. Jana sa rozhodla, že ju nebude trápiť. Raz sa snáď rozhovorí sama. Dúfala v to. "Chceš to počuť?" "Že váhaš." "Môžem k tebe?" "Uhm." Ľahla si teda k nej a rozprávala jej o tom, ako sa s Marekom stretli a čo porábali. Samozrejme, že nevynechala ani historku s kávou a Zuzanu to pobavilo. Vrátila sa jej i farba do tváre. "Hneď vyzeráš lepšie." Smiali sa. "Čo najskôr sa uzdrav. Chcem ťa s ním zoznámiť." "Budem sa snažiť."