Martina75

"Čo budeš robiť?" Zaujímala sa Zuzana. "Neviem. Chcela som ísť do kina. Ideš do práce?" "Áno." "Zuzi, kedy to už necháš?" "Cítim sa tam dobre. Berú ma takú, aká som. Vyhovuje mi to." "To ti verím." "Čo hrajú?" "Nebezpečné názory." "Aha, Michelle. Tvoja slabosť." "Presne." "Keď nič iné, na film s ňou pôjdeš vždy. Však?" "Ako? Veď s tebou chodím na všetky filmy." Bránila sa Jana. "To áno. Ale sama by si na ne nikdy nešla." "Máš pravdu. Ale nesťažujem si." "To som rada." Vyrazili z domu. Zuzana si to namierila do baru, kde pracovala každú sobotu ako barmanka. A Jana šla priamo do kina. Mala tridsať minút, čo nebolo zas tak veľa. Prvýkrát sama. Cítila sa všelijako a niekoľkokrát sa chcela otočiť a vrátiť sa domov. Veď, mohla by zájsť do videopožičovne alebo počúvať rádio a čítať knihu. Nič z toho ju však nelákalo. 'Chceš ten film vidieť? Tak žiadne výhovorky! Ide sa!' Dohadovala sa sama so sebou. V pokladni si kúpila lístok a spokojne vkráčala dnu. 'Nakoniec, nie je to také zlé.' Uznala a s úsmevom si sadla na svoje miesto. Kino bolo na prasknutie. Reklama urobila svoje. Ľudia vychádzali s vážnymi tvárami. Michelle opäť bodovala. Podala vynikajúci výkon. Jana by rada vedela, na čo mysleli. Zamýšľali sa nad svojím životom, nad týmto svetom? Kto vie... Bola rozladená. 'Je vôbec niečo také možné? Mladí ľudia a takto si brať životy. Toľko nenávisti...' Uvažovala o tom ešte aj doma, keď sa uložila do postele. Niekoľkokrát sa v noci strhla zo spánku. O tretej ráno sa zobudila a už nezatvorila oči. Uvarila si kávu a pohrúžila sa do knihy. Celý deň strávila čítaním pri dobrej hudbe. Večer jej zavolala Zuzana a pozvala ju na plaváreň. "Jedla si niečo?" Nedala jej Zuzana pokoj. "Áno, mami." Jana sa rozhodla pre iróniu, no ani tá Zuzanu neodradila. "Uhm. A smiem vedieť čo také?" "Už si nepamätám." Provokovala. "Aha. Takže nič." Skonštatovala jej jedálny lístok dňa. "Jedla som. Omeletu so zeleninou." "Určite?" "Určite." Usmiala sa na ňu. "Tak môžeme ísť." Zuzana ju v bazéne poriadne popreháňala. Verila tomu, že pohyb je najlepším liekom na všetky boliestky. Obzvlášť na stres a podobné záležitosti. "Chceš ma zabiť?" "Neviem o čom hovoríš." Predniesla Zuzana nevinne. "Nie som magor, viem o čo ti ide. Ubezpečujem ťa, že som OK." "To som rada. Ale neuškodí nám to. Občas si to zopakujeme." "Fajn. Možno o sto rokov." Zamrmlala Jana. Zuzana sa rozosmiala a Jana ju strčila pod studenú sprchu. "Hneváš sa?" "Nie." Povedala ticho, skôr pre seba. "Naozaj?" Zuzana si chcela byť istá. "Ak budeš ešte chvíľu dobiedzať, tak sa nahnevám." "Fajn. Už som ticho." Zuzana skrotla. "Výborne." Spokojne sa na ňu usmiala. "Ďakujem."