Martina75

Po niekoľkých namáhavých týždňoch sa rozhodli, že si doprajú zasa oddychový víkend vo dvojici. "Je piatok. Dúfam, že budeme mať pokojný víkend..." Nechala sa počuť Jana. "Myslíš tých dvoch bláznov?" "Hej." "Miro mal na pláne veľkú romantiku. Ukážu sa vraj až v nedeľu večer." "Ten musí byť vážne zamilovaný." Usmiala sa Jana. "Veď aj je. Ako ja." "Óóó!" "Zahrám ti niečo?" "Nie si unavený?" "Ani nie." Vybral akúsi pieseň o pravde a pripomenuli si večer, keď jej prvýkrát hral. "Ešte si mi čosi zatajila." "Hm. Čo také?" "Že ma miluješ." Povedal sklamane. "Teraz klameš. Hovorím ti to stále." Bránila sa Jana. "Mne to ale nestačí." "Ó, mladému pánovi sa máli!" Smiala sa. "Áno. A ešte niečo." "Čo?" Naozaj nevedela, čo môže mať na mysli. "Že nemáš orgazmus." Tie slová jej vyrazili dych. "Ako?" "Nie je to pravda?" Nespustil z nej oči. Hľadela na neho a vedela, že musí s pravdou von. "Ako vieš?" "Pretože nie si z tých, čo niečo predstierajú. A som ti za to vďačný." "Si sklamaný?" "To by som sa mal spýtať ja teba." "Mne to neprekáža. Vieš, si veľmi nežný milenec." "Ty si ako stvorená na milovanie. Si prosto úžasná. Až na jednu vec." "Akú?" Už ju vážne vydesil. "Že si neveríš. Ale to sa mi páči najviac." Roztomilo sa usmieval. "Si hrozný!" "Ja viem." Pobozkal ju. "Povedz mi, čo môžem pre teba urobiť. Dovoľ mi -" Rukou mu zakryla ústa, potrebovala ho umlčať. "Nie. Ja to nechcem. Vyhovuje mi to tak, ako to je." "Prečo?" "Nepotrebujem viac. Som šťastná a spokojná." Rozprávali sa o tom dlho do noci. Jana sa snažila niekoľkokrát zmeniť tému rozhovoru, ale on jej to nedovolil. Tentoraz sa rozhodol tvrdohlavo si stáť za svojim. Ale i tak neuspel. Nakoniec ho presvedčila, že jej skutočne nič nechýba a že ak bude chcieť viac, povie mu o tom. Potom ho umlčala bozkami a rozpálila v ňom nezadržateľnú túžbu...___ Všade vládla predvianočná nálada, v meste panoval chaos. Ľudia sa naháňali z obchodu do obchodu, snažili sa nájsť aspoň nejakú drobnosť, ktorou by obdarovali srdcu blízkych ľudí... Štedrý večer plánovali stráviť vo dvojiciach, nakoniec však dospeli k záveru, že by mali byť všetci štyria spolu. A mali pravdu. Chlapi ozdobili stromček a ženské pokolenie pripravilo večeru. Rozprávali si veselé príhody a nezabudli si pripomenúť, ako sa zoznámili. Do neskorej noci si spievali obľúbené piesne, potom dali priestor rádiu a s chuťou si zatancovali. So starým rokom sa rozlúčili na silvestrovskej zábave a nový privítali romantickou prechádzkou po nábreží... Ako v rozprávke. Všetko bolo perfektné, dokonalé.___ Jedného dňa sa to však zmenilo. Marek sa zmenil. Bol až neznesiteľne tichý, postupne sa uzatvoril pred svojimi priateľmi. Zdalo sa, že i pred celým svetom. Bol nezvyčajne smutný... Začalo to jednej krásnej noci. Milovali sa. Neustále odďaľoval chvíľu ich splynutia, všetko krásne predlžoval. Pripravil obom neobyčajne krásny zážitok. Unavená sa oddala spánku v jeho náruči. Keď sa zobudila, zistila, že Marek nespí a ani nespal. Bola hlboká noc, mesiac jasne svietil. Ležal na chrbte, pozeral von oknom. Jeho pohľad bol smutný a veľmi vzdialený. Chvíľu ho pozorovala. Nevnímal ju. "Marek?" "Áno? Ty nespíš?" "Spala som. Čo ti je?" "Nič." Usmial sa. Usmievali sa však iba jeho pery. Oči kričali smútkom a niečím, čo nepoznala. "Nechce sa mi spať." "Si smutný." "Možno, trochu." Pripustil. "Povedz mi, čo ťa trápi." "Nič ma netrápi." Pobozkal ju. 'Áno, trápi, ale nemôžem ti to povedať, láska moja. Si tak krásna, dobrá, veľmi ťa ľúbim.' Jeho vlastné myšlienky ho boleli. Bol zo seba zúfalý. Jana mu neverila. Cítila, že sa niečo deje. Ale bolo zjavné, že o tom nechce hovoriť. "Dnes večer si bol úžasný." "Ty tiež." Jej oči sa zatvorili a tvrdo zaspala. Skoro ráno pripravil raňajky a odniesol ich do postele. Vôňa čerstvej kávy ju prinútila otvoriť oči. "Dobré ránko." "Dobré. Spal si?" "Nie." Usmial sa a odpil si z džúsu. "Si starostlivá." "Záleží mi na tebe." Rozhodla sa, že ho nebude trápiť otázkami. Ak jej to bude chcieť sám povedať, tak to urobí. Nahla sa a do ucha mu pošepla čosi, čo ho, akože, pobúrilo. "No, toto! Ty hriešnica!" V skutočnosti sa mu to však veľmi páčilo. Rozosmiali sa a pustili sa do raňajok.___ Marek sa trápil. Jeho myseľ neustále zamestnával jediný problém: 'Ako jej to povedať?' Chodil zamyslený, zrazu akoby ho prestalo všetko zaujímať. Na otázky odpovedal stroho a pokiaľ to išlo, tak jednoslovne, ale nikdy nebol nepríjemný alebo agresívny. Ako ubiehali dni, čoraz viac sa Jane vzďaľoval. Snažil sa, aby trávili čas vonku, v spoločnosti iných ľudí. Ak zostali na okamih sami, ostal nervózny. Všemožne sa takýmto situáciám vyhýbal. Jana to znášala hrdinsky. Presviedčala samu seba, že bude všetko v poriadku, i keď čas ukazoval pravý opak. Marek vedel, že jej ubližuje a to ho trápilo ešte viac. Nedokázal však byť v jej blízkosti. Išiel sa z toho zblázniť. Miloval ju a zároveň s ňou nemohol byť. Túžil po nej, ale ani sa k nej nepriblížil. Bál sa, že...___ Osamelých večerov pribúdalo. Jana sedela v obývačke, zahalená tmou a uvažovala. Spomínala na každú spoločnú minútu. Hľadala dôvod tejto nepochopiteľnej zmeny. Premietala si to znova a znova. Kde urobila chybu? Povedala alebo urobila niečo, čím ho urazila? Ublížila mu nejako? Čo to môže byť? Čo ho trápi? Morila sa nekonečnými otázkami, ale odpovede na ne nenachádzala. Prečo mi to nepovie? Čo robím zle? Už ma nechce? Je toto spôsob, ako sa ma chce zbaviť? Čo tým chce povedať? A dosiahnuť? Nedokázala sa na neho ani nahnevať. Ľúbila ho a nechcela ho stratiť. Toho sa obávala najviac. Ubehlo tak niekoľko týždňov a už to nedokázali pred ostatnými skrývať. Snažili sa, ale nedarilo sa im to.