Martina75

Miro sa neustále pozeral na hodinky a vždy, keď bol jeho pohľad viac, než spokojný, sa naklonil k Zuzane a dal jej dlhý bozk. Spýtala sa ho, čo má stále s tými hodinkami a či sa niekam ponáhľa. "Nevšímaj si to." Povedal akoby nič. "Prečo sleduješ čas?" Nenechala sa odbiť. "Aha." A znova pozrel na hodinky. "Keď mi dáš pusu, prezradím ti to." Neodmietla. "Cez obedňajšiu prestávku sa mi dostal do rúk istý časopis a tam som sa dočítal niečo, ako recept na udržanie romantických citov." "A ako znie ten recept?" "Trikrát jeden vášnivý bozk, ktorý trvá aspoň dvadsať sekúnd." "Trikrát za aký čas?" "Za hodinu." Zaklamal. "Aha. Trošku si si to pozmenil, však? Ja som ten článok totiž čítala tiež. Za deň." Zdôraznila. "No, nebuď na mňa taká zlá." Smiala sa. "Mne to neprekáža. Stačilo povedať a nemal by si kedy sledovať čas." "Takú ponuku nikdy neodmietnem." Zasmiali sa a viac od seba pery neodtrhli.___ Marek si to zamieril prvýkrát rovno z práce k Jane domov. "Si unavený?" "Keď som s tebou, tak už nie." "Aký si mal deň?" "Dobrý. A ty?" "Taký obyčajný." Pripravila ich obľúbené kurča so zeleninou. Keď sa najedli a porozprávali, zrazu mu podala noviny, aby si oddýchol a zmizla. Keď sa ani po polhodine neukázala, šiel ju hľadať. Našiel ju v malej izbe. "Čo to robíš?" "Chceš sa pridať? Dostala som chuť maľovať." "A to musíš na stene?" Spýtal sa ohromený jej nápadom. "A prečo nie? Je to pohodlné." Nad posteľ pripevnila na stenu obrovský papier a kreslili. Ona zobrazila Mareka, on zasa Janu. Nakreslila dievčatko, on chlapca. Nechýbalo ani žiarivé slnko a zelená príroda. Pozadie tvorila spústa srdiečok vo všetkých farbách. Dominovala červená, ako sa dalo čakať. "Tam ti spadla ceruzka." Upozornila ho. Zohol sa po ňu a za skriňou niečo zbadal. "Ty máš gitaru?" Pozrel na Janu prekvapene. "Uhm." "Môžem?" "Uhm." Naladil ju a niečo zahral. Užasnuto na neho hľadela a klesla na posteľ. "Ty vieš hrať?" "Uhm." "Prečo si mi to nepovedal?" "Chcel som, aby si ľúbila mňa, nie moju gitaru." "Čože?" "No, veľa dievčat letí na gitaru. Preto som sa tak rozhodol." Vysvetlil. "Ty tajnostkár. Ja zbožňujem hru na gitare." "Vážne? Poznáš túto?" "Jasné!" "Takže ti to neprekáža?" Šibalsky sa usmial. Na obranu jej však tiež musel čosi vytknúť. "Ty si mi zasa zatajila, že vieš krásne kresliť." "Dobre, dobre. Sme si kvit. Zahráš mi niečo?" "Iba, ak sa pripojíš." "Keď budem vedieť." Sadla si k nemu na koberec a spievali. Spomínali na svoje zážitky z čias, keď chodili do táborov a na rôzne stretnutia. Prežili krásny večer. Keď sa lúčili, dlho stáli pri dverách a nevedeli sa od seba odpútať.___ Miro im oznámil, aby si na sobotu nič neplánovali. "A čo bude v sobotu?" Vyzvedali. "To je prekvapenie." "Aké tajomné. Je to nebezpečné?" Smiali sa. "Samozrejme. Nepýtajte sa. Uvidíte."___ Marek s Janou raňajkovali, vychutnávali si spoločné ráno. Zrazu sa rozdrnčal zvonček pri dverách, obaja sa strhli. "Zbláznili ste sa?" Privítal ich šokovaný Marek. "Prečo?" "Zvoníte, akoby horelo!" "Veď aj! Je už veľa hodín." "Ak sa nemýlim, je víkend. Je tak?" "Práve preto. Vy by ste iba leňošili. Poďme." "A kam?" "Až cestou. Poďte už!" "Povedal ti už niekto, že vieš byť poriadne otravný? Čo si máme vziať?" "Nič nepotrebujete." Odviedol ich do športového klubu, ktorý navštevoval. Hrali tenis, potom volejbal. Nedarilo sa im a veľa sa nasmiali. Naplánoval celý deň. Myslel snáď na všetko. Spoločná sauna a dôkladná masáž zakončili náročný program. Boli príjemne unavení. Deň zakončili v čínskej reštaurácii výbornou večerou. Tam sa priznali, že to bolo za tú skvelú večeru a Jana im pohrozila, že už im nikdy neuvarí. Bola na smrť unavená, hoci sa cítila výborne. Ešte sa ani neuložila poriadne do postele, už aj spala.