Martina75

Ak Vám neverí okolie, zabolí to. Ale človek si zvykne a naučí sa v tom fungovať. Nedá sa mať všetko, hihi. Ak Vám však prestane fungovať dôvera v seba samého, to je začiatok konca. Sebaistota je najdôležitejšia vec človeka. Jediná istota, ktorá drží človeka vo forme. Človek si vraví, že zvládne čokoľvek, lebo vie, že má čosi, čo ho bude vždy držať nad vodou, aby sa nemohol utopiť. Vždy mu tá zvláštna sila podá slamku, aby sa mohol nadýchnuť, keď už sa stráca pod vodou a nedokáže plávať. Keď to čosi sa vytratí, tak sa vytratí i zmysel bytia a nie je dôvod na vyplávanie a plávanie v tých vodách neistoty, keď sa človek rád oprie o istotu. Istotou môže byť čokoľvek, čo Vám povie, že to stojí za ten nádych a ten ďalší krok. Potrebujeme hnaciu silu. Na fungovanie. Na chcenie. Na všetko. Nemať hnaciu silu, to je nemať nič. Hnacou silou je mať zdravie a robiť všetko preto, aby to zdravie fungovalo. Rozumne sa stravovať, rozumne športovať a nedokaličiť sa, učiť sa. Učíme sa celý život. To treba brať ako holý fakt. Učíme sa piť, jesť, rozprávať, spievať, chodiť, kresliť, čítať, písať, počítať a postupne sa učíme všetko, čo potrebujeme vedieť, či poznať. Chcem jazdiť na bicykli, tak sa to musím najprv naučiť. Nestačí mi len mať bicykel a možnosť ho používať. Môžem mať ten najkrajší, najdrahší, "najlepší" bicykel na celej zemeguli, ale ak na ňom neviem fungovať, môžem skončiť veľmi nepekne. Nasadnem, rozbehnem sa a je to skvelý pocit! Ale ak neviem udržať rovnováhu, môžem spadnúť. Môže to chvíľu trvať, ale naučím sa to. Ak neviem po rozbehnutí spomaliť, lebo neviem používať brzdy, môže to byť tvrdé ponaučenie. Náraz do prekážky na ceste, lebo neviem spomaliť alebo zastaviť jazdu, nemusí byť najpríjemnejšia záležitosť. Zničený bicykel by ma bolel poriadne, ale iba psychicky. To je neviditeľná bolesť a nemusí o nej vedieť nikto iný. Fyzická bolesť potrápi aj viditeľne, aj pocitovo. Odraté ruky, či kolená pri brzdení o stenu domu, keď nechcem spadnúť na zem aj s bicyklom. Alebo boľavý zadok po náraze do prekážky. Človeku to veľakrát až dych vyrazí, ale skúša to znova a opäť. Naučiť sa správne odbočiť a nespadnúť. Zahrať "frajerinu" a jazdiť bez držania sa. Hm. To je tiež umenie a parádny pocit na chvíľu. A ten pocit stojí za tú námahu. Veď raz sa to podarí! Ak čokoľvek chcem vedieť, spoznať alebo hoci len vyskúšať, musím tomu venovať svoj čas, svoju námahu a svoju vieru, že to zvládnem a že mi to za to stojí.