Martina75

Ak Vás niekto pozná ako veselého, nebojácneho človeka a zrazu od Vás počuje odpovede negatívneho charakteru ako nemôžem, nejdem, nedá sa a podobne, Váš vzťah sa zmení. Nedôvera, neistota, odstup, obava, či čokoľvek nepríjemné, nahradí dôveru, istotu, blízkosť a všetky veci príjemné, ktoré medzi Vami fungujú už od vzniku vzťahu. Blízky vzťah je viac, než čokoľvek iné. Ak nemám dobré vzťahy, nemám nič. A niekedy aj trvá dlhý čas, kým sa dobrý vzťah utvorí. Nie je samozrejmosťou v živote každého človeka. Na ceste svojho života človek musí, či chce, či nechce, či sa mu to páči, či sa mu to vôbec nepáči, riešiť mnoho záležitostí. Prekonávať rôzne prekážky a strachy, učiť sa nové veci, či odučiť sa tie nesprávne alebo nevhodné veci a čokoľvek ďalšie, čo nám život prinesie. A že toho cesta životom je plná, zisťujeme postupne všetci. Obrovské sklamanie u mňa na tej mojej ceste životom nastalo, keď som zistila, že to, čo som mala veľmi v obľube si už nedoprajem. Predstava prechádzky nočným mestom, keď ulice zívajú prázdnotou a čarovným tichom. Je to príjemná predstava. Je to však už LEN predstava. Spomienka je viac, než úplné nič. Ale spomienka nenaplní dušičku tým nádherným precítením toho krásneho pokoja a ticha, keď stojím na tej ulici v objatí tej tmy a samej seba. To čaro, ktoré objíme celú moju bytosť a vleje silu do ďalšieho fungovania. Jednoducho povedané to môže byť čosi ako nabitie sa. Človeka naplní pokoj, pozitívna energia a chuť spokojne kráčať. A prečo to odmietam robiť a splniť si takú maličkosť? Tma a ja sa už nevieme kamarátiť. Keď nemám poriadne denné svetlo, neviem si len tak vykračovať. Keď chôdza už nie je to, čo bývala. Treba mi ísť opatrne a sústrediť sa na každý jeden krok. Stačí len zakopnúť, či len prudko otočiť hlavou a stratím toľko stráženú rovnováhu. Kráčať a kráčať pomocou vychádzkovej paličky, je riadny rozdiel. Nuž, človek si zvykne. Niekedy je to len o zvyku, či prijatí niečoho, čo nijako neovplyvním.