Martina75

Cestovať denne spolu do práce, desiatovať, či obedovať spolu, občas si dopriať kino, či jedlo v reštaurácii. To navodí dobrý pocit, že som tiež človek. Nie len stroj, ktorý urobí to, čo mu bude nariadené. Mať pocit, že môžem mať chuť ísť von na prechádzku alebo do kina alebo si zašportovať. A robiť to vtedy, keď to chcem a cítim ja sama. To je naozaj príjemný pocit. Keď sa mi nežiada, tak to robiť nemusím. A kamarátka, skutočná kamarátka, to berie na vedomie. Neuráža sa, neháda sa, nevydiera, neopláca. Riadi sa pravdivým heslom: ŽI A NECHAJ ŽIŤ! Ak ju ráno cestou do práce sprevádza moje ticho, vezie sa a mlčí spolu so mnou. Som ticho, lebo nemám potrebu veľa rozprávať a už vôbec nie tam, kde je viac ľudí. Mne stačia na komunikáciu dve oči a dve uši. Nepotrebujem väčšie obecenstvo. Ak ma našla sedieť pri jedle o samote, prisadla si a jedla tiež. Ak sa ma niečo spýtala a pozreli sa na ňu len moje smutné oči, viac sa nedožadovala. Keď už sa nedočkala ani len úsmevu, spýtala sa, či nemá zmysel čosi sa pýtať. Len som pokrútila hlavou, že nie. Tak trpezlivo čakala, kým otvorím ústa. Moju dušu naplnil smútok, bo mi zomrel kamarát. Nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch. Ani neviem odkiaľ to poznám, ale je to pravdivá myšlienka. Detské očká, detský úsmev a radostný smiech. To sú najkrajšie okamihy ľudského života. Nemusí to byť vlastné dieťa. Musíte mať len otvorené srdce a nechať doň vstúpiť to nevinné stvorenie, akým každé dieťa je. Nepoznám väčšiu radosť, keď cítim radosť dieťaťa, že som na blízku. A snáď je to vzájomné. Inak by sa pri mne neusmievalo. Ak sa však také očká navždy zatvoria skôr, než stihnú dospieť, do duše vstúpi neutíchajúci smútok a bolesť. Pocity, ktoré už sprevádzajú každý ďalší životný krok, či rok. Ak máte neistý krok, ale v dlaniach cítite pevné zovretie dvoch malých dlaní, pocítite silu a chuť kráčať pevne a pokojne. Deti nemusia nič povedať, stačí ich len cítiť pri sebe. Je to neuveriteľná sila v nich, čo nás v oslabení dokáže udržať na nohách. Ísť k hrobu zapáliť kahančeky a pozdraviť toho, kto už neodzdraví, dodá aspoň pocit spolubytia a ten vie upokojiť rozorvané vnútro. Spoločnosť dvoch menších bytostí mi dala najavo, že život musí pokračovať a netreba sa vzdávať. Treba sa nadýchnuť a vykročiť na novú cestu. A urobiť to toľkokrát, koľkokrát to bude potrebné. Tí, čo odišli, nás mali v srdciach tak, ako my máme v srdciach ich. Naše srdce však je obrovské a dokáže nosiť viac lásky v sebe, než si dokážeme vôbec predstaviť. Ak ľúbime a lásku stratíme, časom dokážeme ľúbiť znova a úprimne.