Martina75

Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

Aké to je byť v nemocnici

Nepríjemné a veľmi zvláštne.
A najmä vtedy, ak zistím, že tam trávim už tretí mesiac. Hm, keby som bola ležiaca v bezvedomí alebo čosi podobné, asi by som to prijala celkom v pohode. Postupne sa však dozvedám, že by som mala tie tváre okolo seba poznať, keďže už niekoľko týždňov tam s nimi komunikujem a nejako fungujem, v prijateľných možnostiach. Hm, ja mám pocit, že ich vidím prvý raz. Pomaly zisťujem, že iné, než sedieť na tej posteli mi ani nezostáva. Hoci by som aj chcela vstať a chodiť, nebolo by to možné. Hm, mať na pohľad zdravú nohu ešte neznamená ju zdravú aj mať. Nemala som ju zlomenú, ale „drevenú“. Hm, veľmi slabú, nemotornú. Žiadna sláva to nebola, veru. Akoby ani nebola moja. No a ľavá ruka bola na tom podobne. Úplne nemotorné pohyby. Dieťa má väčšiu silu v rukách, než som mala ja. Čo už... Hm, začína sa pre mňa zaujímavé obdobie. Musím sa naučiť hýbať a znova chodiť. No, bude to asi zaujímavé, nakoľko mi pamäť dáva zabrať. Dnes sa niečo naučím a zajtra o tom nebudem akože vedieť? To nie je veľmi príjemná predstava. Už len to, že som bola v nemocnici takmer 12 týždňov a viem si vybaviť spomienky na tie posledné dva týždne a ešte zopár momentov. Spomínam si na návštevu svojej dlhoročnej priateľky s rodinkou. Ale izbu, v ktorej som vtedy ležala, si už nepamätám. Vraj ma párkrát sťahovali z oddelenia na oddelenie. Tomu vravím riadne „okno“. Fu! Spomínam si ešte na päť alebo šesť návštev svojej rodiny. Neviem, či je to dobre alebo nedobre, ale nepamätám si mnoho vecí. Ale možno je to aj dobre. Človek nemusí všetko alebo o všetkom vedieť. Je to trošku ľahšie zvládnuteľné a prijateľnejšie, než sa trápiť akýmsi „ale čo ak“. Prečo sa zaoberať tým, čo už nemôžem zmeniť? Hm, treba sa zaoberať tým, čo zmeniť môžem. Napĺňa ma obrovská túžba už nebyť v nemocnici. Cvičiť, posilniť nohu i celé telo a mať vyhovujúce výsledky na prepustenie do domáceho ošetrenia. Na chodbe ma učili pri stene posilňujúce cviky a chodiť pomocou zariadenia, s ktorým som vedela stáť, pohybovať sa po chodbe trošku a zájsť si aj na toaletu alebo do sprchy. Nepoznám horší pocit než ten, že potrebujem ísť na toaletu, ale nemám sa tam ako dostať. Vtedy máte v srdci pocit hlbokej vďaky k osobám, ktoré vymysleli pomôcky na pohybovanie sa. Rôzne stoličky, barle, chodítka a aj vecičky na hygienu (stoličky do sprchy, lehátka do vane). Mať možnosť vstať z postele a vybaviť si toaletu v slušnom prevedení – to znamená v súkromí iba vlastnej osoby, bez spoločnosti iných očí, či uší. Neviem, či existuje čosi ponižujúcejšie, než vykonávať potrebu do prenosnej toalety v prítomnosti minimálne jednej ďalšej osoby (zdravotná sestra a ešte spolubývajúce pacientky na izbe) alebo do plienky (čo býva mnohokrát nevyhnutnosťou). Pocit normálnosti vie navodiť aj taká maličkosť, keď si svoju návštevu môžete užiť mimo izby, kde trávite väčšinu svojho času. Za jedálenským stolom alebo na chodbe pred oddelením. A niet väčšej radosti, ak človeku dajú informáciu, že môže ísť domov. Je to balada pre dušu!

Aké to je... | stály odkaz

Komentáre

Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014