Martina75

Ranná hygiena. Úplne bežná záležitosť. Aspoň pre väčšinu ľudí. Pustiť vodu, do dlaní nabrať vodu a opláchnuť si tvár. To je osvieženie! A aké prekvapenie, keď pohladenie dlane nahradí facka! To je iné prebudenie do nového dňa. Hihi! A aká sranda to je, keď si chcem umyť zuby. Jednoduchý a krátky pohyb a pasta s kefkou môžu ísť na očistu zubov. Uhm, ale ak ruka urobí nečakaný pohyb na stranu a pasta skončí v umývadle, zuby sa hneď neumývajú. Tak a znova. Rukou sa opriem o umývadlo, aby sa nehýbala a pasta je tam, kde má byť. Super pocit! Som rada, že som praváčka a nešikovná ruka je tá ľavá. Keby to bolo opačne, tak by mi do smiechu určite nebolo. Nikdy som si neskúšala ľavou rukou umývať zuby. Veď nebolo dôvodu na také pokusy. Je fajn mať dve ruky a keď viem, čo si s ktorou môžem dovoliť robiť. Aj sprchovanie zo začiatku nebolo jednoduché. Áno, nie je problém umyť sa jednou rukou. Problém nastáva vtedy, keď si do ruky neviem naliať šampón alebo mydlo. Vložím si fľašku alebo tubu s mydlom do ruky a vytlačím si mydlo do dlane. Fajn úkon. To áno, ale až na skutočnosť, že tubu v ľavej ruke neviem postaviť na poličku. Hm, jednoduchý pohyb v zápästí a mne sa nedarí. Ale druhú ruku už neviem použiť, keďže v nej už mám mydlo. Opačné využitie dlaní tiež veľmi nevychádza, pretože kým odložím tubu na poličku, ľavá ruka žije svoj plán a mydlo je preč. Som rada, že existujú hubky na umývanie a že ja takú vecičku vôbec mám. Umyť si vlasy? To by nemusela byť žiadna veda. Veď áno. Pokiaľ to vie človek urobiť bez zatvorenia očí, aby ho od tej masy šampónu neštípali. Keďže privretie očí spôsobí okamžitú stratu rovnováhy a padám do strany, oči nechávam radšej otvorené. Menší problém sa vyrieši kúpou stoličky do sprchy. Keď sedím, žiadna strata rovnováhy ma nezaskočí. Aj únava je menšia po hygiene, keďže už nemusím sledovať každý pohyb nohou, nakoľko je trošku nemotorná a nerada by som sa zranila. A sedieť je menej namáhavé, ako stáť prevažne na jednej nohe, keďže tá druhá je oslabená. Nikdy mi nenapadlo, že utrieť sa do osušky je tiež kus kúzla. Keď sa mi dva, či trikrát osuška vyšmykne z ruky alebo sa mi do nej ruka nemotorne zamotá, prichádzam na to, že všetky jednoduché veci podľa nás, až také jednoduché a jasné nie sú. Človek si ich osvojí, naučí sa ich využívať dennodenne a berie to ako samozrejmosť. A takto to máme s väčšinou činností alebo vedomostí. Dieťa rastie a postupne sa učí rôzne postupnosti a spôsoby robenia vecí. Napríklad zaviazať si šnúrky na topánkach, či teniskách. Dieťaťu ukážete postup a je to. Ja ten postup poznám, ale prsty nerobia pohyb, ktorý ja potrebujem. Prevliekam šnúrky, tvarujem plastelínu a posilňujem ruku. A postupne oživujem funkcie. Nečakám perfektný výsledok, ale rozdiel je obrovský. Dnes si s rukou nedám do úst ani piškótu, ale o necelé dva mesiace rehabilitovania sa viem spokojne najesť, či obliecť, či umyť. Občas ešte prekvapí, už sa mi podarilo aj nejaké veci rozbiť, či vyliať. Ale nevedieť ju vôbec ovládať alebo že občas chytí tik, je obrovský rozdiel. A chodiť pomocou francúzskej barly alebo len s vychádzkovou paličkou. To je úplne iný výsledok. To, že neviem skákať alebo behať? Nakoľko nie som športovec, tak bez toho fungovať dokážem. Kráčať alebo ťahať za sebou nohu, to je riadny rozdiel.