Martina75

Ubíjajúce... Pravdupovediac, človek rád na takéto obdobia zabudne. Už je to dávno, čo som si to skúsila. Žiadna radosť. Prvé týždne sa to dalo zvládnuť. Bolo nutné vybaviť si papiere na úrade práce, v poisťovni. Oddýchla som si, ako na dovolenke :-) Plánovala som, čo všetko si stihnem urobiť, kým si nájdem prácu. Áno, veľa vecí zostáva bokom, keď človek chodí do práce. Všetko má svoj čas, vravíme si. No málokedy si ten čas vieme alebo i chceme nájsť. Pekná myšlienka, no už ťažšie sa realizuje. Buď sa mi práve teraz nechce alebo si poviem, že teraz nemôžem rozhadzovať priveľa peňazí, pretože neviem, čo bude a tak... Zopár dní som trávila úplnou nečinnosťou. Hľadela som do telky a zaoberala sa myšlienkou, čo bude so mnou ďalej. Čo by som asi chcela robiť? Akým smerom sa dať? Rekvalifikovať sa? Vziať hocakú prácu alebo sa sústrediť skutočne na to, čo chcem robiť? Nevravím, keď som mala tú správnu náladu, urobila som toho dosť... Zbožňujem maľovanie stien, presúvanie nábytku, či ich premenu a drobné opravy... Vravela som si, že môžem cvičiť a starať sa o seba. Ale kde!!! Vôbec nechápem, prečo to nešlo. Mala som predsa čas i priestor. Chýbala však chuť a motivácia. Toľká škoda a premárnený čas... I keď, pravdou je, že ma na tri mesiace od všetkého odstavila alergia na peľ. Neustále kýchanie a smrkanie mi bránilo v akejkoľvek činnosti a aj v komunikácii, takže i hľadanie práce sa oddialilo. S plným nosom sa nedá rozprávať. A nedá sa vynechať ani únava, keďže som v noci veľa nespala. Bola to skúška nervov. A vždy sa čosi vyskytne, taký je život. Prekážky sú na to, aby sa zdolávali. Takže, prejavy alergie utíchli a hľadanie práce sa rozbehlo. Hm, ponuka voľných miest bola však slabá... Väčší dopyt než ponuka, takže firmy si môžu vyberať a dovoliť si i neozvať sa, hoci to sľúbili... Začali sa objavovať pocity neschopnosti, nepotrebnosti, bezbrannosti... Na scénu prichádza nechuť čokoľvek robiť, kamkoľvek ísť, s kýmkoľvek komunikovať... Sledujem program v televízii, ale nevnímam dej...to znamená, že hľadím do prázdna. Po vypnutí televízora cítim ešte väčšiu únavu a znechutenie. Keby som bola sama, najlepšie riešenie by som videla v samovražde. Na moje šťastie však sama nie som. Mám úžasnú lásku, ktorá mi dáva silu, odvahu, stará sa o mňa, v podstate ma živí. Áno, máme i svoje rodiny, ktoré nám ohromne pomáhajú. Vďaka za nich. Hm, to však tiež nie je veľmi dobrý pocit, nechať si takto pomáhať a prizerať sa na svoj život z diaľky, ako totálne neschopný jedinec. Začínam byť z toho akosi chorá. Strácam veškerú sebadôveru, odvahu, silu i chuť, opäť a znova sa vrhať do boja o prácu a stretávať sa len s odmietnutím, prípadne i výsmechom... Nie som dosť priebojná a ani moje vzdelanie nie je nič úchvatného. Neovládam cudzie jazyky, ani toľko žiadané počítačové programy, týkajúce sa grafiky a podobne. Neviem sa zaradiť do žiadnej skupiny. A nechápem, prečo sa od Slováka žijúceho na Slovensku vyžaduje komunikácia v cudzom jazyku. To už tu nie sú žiadne slovenské spoločnosti? Hľadám si prácu, kde sa nevyžaduje cudzí jazyk, práca na nočné zmeny, práca s hotovosťou, pretože nemám skúsenosti s pokladňou...a ani nechcem robiť s peniazmi...