Martina75

Vtedy človek nadobúda pocit, že jeho existencia je zbytočná, že nič nemá zmysel. Práca a ani peniaze človeka nenaplnia šťastím... Prísť z práce do prázdneho domu, bytu, či len izby... To nie je dobrý a ani príjemný pocit. Nikto ma nečaká. Nikto sa na mňa neusmeje. Nik ma neobjíme, nepohladí, neutíši. Nik ma ani nenahnevá, či neprekvapí. Nik mi nepovie: Ahoj! Chýbala si mi! Variť pre seba? To sa mi fakt nechce. Zjem niečo z chladničky, idem do sprchy, zapnem televízor a bezducho sledujem programy v nej bežiace. Potom mi únava privrie oči a ja zaspávam... Vyslobodenie na niekoľko hodín. Jeden deň sa podobá na druhý. Len s menšími rozdielmi je to to isté... Kamarátka vraví: Nezúfaj, ten čas príde. A ja: Už tomu ani neverím. Začítam sa do knihy a vďaka deju prežívam príbeh lásky hlavnej hrdinky...