Martina75

Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

Aké to je nevedieť

Vyslovene nechutné!
Hľadím na niekoho. Hovorím na niekoho. A ten niekto sa mojím smerom ani nepozrie. Vidím svojho otca. Mávam na neho a hovorím mu: Ahoj! A on? Nič. Vôbec nič. Je možné, že ma nevidí a ani nepočuje? Hm, pozerá pred seba, čosi porába na stole pred sebou. Zvláštne je, že neviem za ním podísť bližšie, aby som sa mu ukázala, keď ma teda nevidí a ani nepočuje. Akoby som na neho pozerala z okna budovy. Je medzi nami zvláštny odskok, možno výška dvoch poschodí. Hm... Obzriem sa po okolí, či mám šancu nejako prejsť k nemu. Nič nevidím. Kúsok napravo zbadám drevenú lavicu a na nej sedí moja babka. Ona pozerá na mňa a usmieva sa. Zamávam jej a nerozumiem tomu. Veď babka už nežije, prečo ju teda vidím? A prečo sa usmieva? Hm... Lenže otec už tiež nežije a jeho tiež vidím. Hm? Ako je to možné? Potom prichádza tma a ja zaspávam. Asi... Otvorím oči a ležím na posteli. Na nemocničnej posteli. Obraz tej miestnosti sa mi nepáči a rýchlo zatvorím oči. Hm, ale nič sa neudeje. Keď ich otvorím opäť, stále som v tej miestnosti, čo sa mi nepáči. Sú v nej tri postele. A ja chápem ešte menej. Sadnem si a hľadám dôvod toho, prečo som v nemocnici. Hm, ruky a nohy vyzerajú byť v poriadku. A keďže sedím, asi aj chrbtica je v poriadku. Vedľa mňa leží mladšia žena, ale jej prítomnosť má logiku. Je zahalená v sadre. Druhá žena je staršia pani. Čo mi vôbec nepríde čudné, že je tam tiež. Zrazu len počujem, že na chodbe sa pohybuje vozík s jedlom. Ten zvuk nikdy nezabudnem, pretože som už v nemocnici nejaký čas strávila. V minulosti. Staršia pani vstane, natiahne si na seba župan a chystá sa ísť na jedlo. Hm, to by som asi mala aj ja. I keď vôbec neviem koľko je hodín. Či je ráno, čas obeda alebo už večer. Zrazu sa v izbe zjavila sestra a priniesla mi jedlo (tácku, podnos s jedlom – neviem, čo tam bolo) a hovorila mi, že budem jesť tu. Nevedela som, že prečo, ale neprekážalo mi to. Neviem, či som jedla a čo som jedla. Niekedy je zvláštne nevedieť. Neviem ani to, či vedľa mňa ležiaca pacientka jedla. Pamätám si len tú sadru na nej, ale nepamätám si, či mala zlomené aj ruky, či „len“ nohy. Pamäť je zvláštna vec

Aké to je... | stály odkaz

Komentáre

Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014